Pojem snowflake sa v posledných rokoch stal súčasťou bežného slovníka. Nie je to psychologická diagnóza ani odborný pojem. Skôr označenie pre určitý typ správania, pri ktorom človek od svojho okolia očakáva maximálnu citlivosť voči vlastným pocitom, no rovnakú citlivosť už nie je ochotný prejavovať druhým.

A práve v tom spočíva paradox dnešnej doby. Čoraz viac ľudí požaduje bezvýhradné pochopenie, rešpekt a empatiu pre seba, zatiaľ čo voči ostatným si bez problémov dovolí aroganciu, povýšenosť či pohŕdavé poznámky.

Stačí vysloviť názor, ktorý sa im nepáči, a zrazu ste označení za necitlivého človeka, manipulátora alebo niekoho, kto vytvára toxické prostredie. Ak však tí istí ľudia niekoho zosmiešnia, urazia alebo znevážia, zrazu počujeme, že išlo iba o úprimnosť, kritiku alebo ich osobný názor. Zvláštne, ako sa pravidlá menia podľa toho, na koho sa majú vzťahovať.

Empatia sa dnes u niektorých stáva jednostrannou požiadavkou. Očakávajú, že všetci budú vážiť každé slovo, aby sa ich náhodou niečo nedotklo. Aby nikto nenarušil ich emocionálnu pohodu, ich presvedčenie alebo ich predstavu o svete. Lenže keď majú rovnakú ohľaduplnosť prejaviť oni sami, často sa vytráca. Namiesto nej nastupuje irónia, sarkazmus, zosmiešňovanie alebo presvedčenie o vlastnej morálnej nadradenosti.

Skutočný rešpekt však nie je o tom, že všetci budú bez výhrad rešpektovať mňa. Skutočný rešpekt znamená, že budem schopný rešpektovať aj existenciu názoru, s ktorým nesúhlasím. To však mnohým nestačí. Oni nechcú len rešpekt. Chcú potvrdenie. Nechcú len slobodu prejavu. Chcú slobodu vlastného prejavu bez toho, aby sa niekto odvážil oponovať. A keď sa tak stane, nesúhlas sa okamžite mení na údajný útok.

Práve preto sa dnes čoraz viac ľudí bojí hovoriť otvorene. Nie preto, že by nemali vlastný názor, ale preto, že nevedia, či ich obyčajná poznámka nebude interpretovaná ako urážka alebo agresia. Vzniká prostredie, v ktorom sa namiesto diskusie pestuje autocenzúra a namiesto argumentov prevláda súťaž o to, kto je väčšou obeťou.

Psychická odolnosť pritom nikdy nevznikala tým, že odstránime všetko nepríjemné zo svojho života. Nevzniká tým, že budeme od sveta požadovať neustále prispôsobovanie sa našim emóciam. Vzniká tým, že sa naučíme prijímať aj nesúhlas, kritiku či odlišné pohľady bez toho, aby sme z každého konfliktu robili osobnú katastrofu na úrovni totálnej dekompenzácie sprevádzanú histriónskymi scénami o dôležitosti vlastných práv.

Možno je preto načase prestať zamieňať precitlivenosť za cnosť. Nie každý nesúhlas je útok. Nie každá kritika je šikana. A nie každý človek, ktorý s nami nesúhlasí, je automaticky zlý alebo bezcitný. Niekedy je jednoducho úprimný. A práve úprimnosť je niečo, s čím majú niektorí dnešní „snowflakes“ možno väčší problém než s akoukoľvek kritikou.

Zdroj: fb Inštitút kriminálnej psychológie / Ondrej Kubík, 2026