V literárnej vede sa sporia dve školy: podľa jednej hovorí dielo samo za seba, podľa druhej mu naozaj porozumieme, len keď poznáme jeho autora. V politike platí to druhé.
Keď niekto rok pred historicky dôležitými voľbami predáva nenaplnené politické ambície ako záchranu štátu pred kolapsom, mohli by sme sa na autora diela pozrieť zblízka.
Prvý júlový týždeň nám ponúkol vzácnu príležitosť: tri rozhovory s predsedom Demokratov Jaroslavom Naďom o referende, ktoré jeho strana iniciovala. Prvý odvysielal 2. júla, dva dni pred hlasovaním, podcast občianskeho aktivistu Patrika Lengharta. Ďalšie dva nasledovali hneď po hlasovaní: v nedeľu 5. júla ráno Politika 24 na TV JOJ s Lenkou Ježovou a v pondelok 6. júla Aréna denníka SME s moderátorkou Janou Krescanko Dibákovou.
Naďovou obľúbenou rétorickou technikou je redukovanie zložitej politickej reality na jedinú otázku: Si s nami alebo s Ficom? O každom, kto nepodporil jeho referendum, má jasno: „Vyhodnotili to tak, že radšej budú podporovať Roberta Fica, ako by mali nejakým spôsobom pomôcť Demokratom pri referende.“ KDH malo finančné výhrady, SaS právne, Matovič strategické – v Naďovom podaní si všetci len vybrali, že „im je zjavne bližší Fico ako Demokrati“.
Je to pohodlná konštrukcia: mení konkurentov na kolaborantov a kritiku na zradu. Núka sa otázka: aký koaličný potenciál má líder mimoparlamentnej strany, ktorá sa v prieskumoch nevie presvedčivo odlepiť od päťpercentnej hranice, keď každé „nie“ potenciálnych koaličných či nebodaj volebných partnerov interpretuje ako službu Ficovi?
Pred a po
Čierno-biele videnie však nie je jediné, čo rozhovory ukázali. Pozrime sa na to, čo Naď hovoril pred referendovou sobotou 4. júla a čo po nej. Začnime métou, ktorú si nastavil sám.
U Lengharta pred hlasovaním sníval: „Keď tam dostaneme 20 percent plus, tak to bude veľmi motivujúce.“ Ešte v deň hlasovania – pripomenula mu to na druhé ráno moderátorka relácie Politika 24 Lenka Ježová – označil za úspech „akékoľvek číslo nad 20 percent“ a potvrdil: „Veľmi úprimne vám poviem, že áno.“
V sobotu prišlo šestnásť percent. V nedeľu o desiatej ráno už ten istý muž hovorí: „Ja už nevidím nejaký zásadný rozdiel v tom, či to je 16 alebo 19 %.“
V Aréne zas fiasko vidí „len ten, kto v tom fiasko chce vidieť“. Zo 705-tisíc voličov, ktorí na platné referendum nestačili, sa stal „veľký symbol“ a „veľká sila“ – merateľnú métu, ktorú nesplnil, nahradili veličiny, ktoré sa nedajú odmerať a ani prehrať.
Za pozornosť stojí aj to, ako sa cez víkend zmenil samotný zmysel referenda. Vo štvrtok pred plebiscitom, v priateľskej atmosfére Lenghartovho podcastu, Naď hovorí bez obalu: referendum „využijeme ako politický inštrument na to, aby sme motivovali našich voličov smerom ku komunálnym voľbám a následne k parlamentným voľbám“.
V nedeľu na Jojke, konfrontovaný s výčitkou, že išlo o „PR akciu strany“, sa tá istá akcia mení na občiansku službu: „Ústavný inštitút, na ktorý majú občania právo,“ pokus „pomôcť krajine pred definitívnym skolabovaním“. Obvinenie, ktoré rozhorčene odmieta, tri dni predtým sám sformuloval – len to vtedy nazýval stratégiou. Podobné rétorické techniky sa opakujú príliš pravidelne na to, aby sme ich prehliadali.
Druhá takáto technika je prostá: Naď vždy presne vie, čo si druhí myslia a prečo konajú – hoci to vedieť nemôže. O 705-tisícoch voličov vie, že „to sú ľudia, ktorí vedeli, že to bude neúspešné, a napriek tomu tam išli, lebo to je symbol“.
O prezidentovi vie, že otázku o skrátení volebného obdobia vyradil, lebo „obávali sa toho, že by to vyvolalo väčšiu účasť, tak jednoducho to zarezal“, ba priamo: „Urobil to zámerne, urobil to zákerne.“
O opozičných lídroch vie, že „radšej budú ticho a podporovať Fica, len aby náhodou nepodporili Demokratov v referende“. A o bývalom policajnom prezidentovi Hamranovi, ktorý kritizoval jeho referendovú otázku, vie, že v debate „nemal na to argument, ostal ticho, lebo tak to je“.
Voliči, prezident, partneri aj kritici – každý dostane motív pripísaný Naďom a vždy taký, aký sa hodí do jeho príbehu.
Treťou technikou sú neoveriteľné argumenty. Ústavných právnikov, ktorí vraj otázky posvätili, menovať odmieta: „Ja ich nebudem vyťahovať. Načo by som to robil teraz?“ Kľúčovú právnu dilemu rieši odkazom na „taký veľmi dobrý odborný právny článok“ – bez autora aj názvu.
O úradoch tvrdí, že podpisy mali dávno skontrolované, lebo „tie informácie sme mali“ – odkiaľ, nepovie. A keď treba, zahrá aj na skromnosť: „Nerád by som teraz hovoril a už vôbec nie ako neprávnik“, kto z právnikov má pravdu – aby o pár minút vyhlásil, že sa „pán Vincent Bujňák zásadne mýli a Rado Procházka má pravdu“. Tvrdenia bez dôkazu, zdroja či citácie nie sú v jeho argumentácii výnimkou – sú často jej základom.
Štvrtá technika má aj učebnicové meno: ad hominem, útok na človeka namiesto jeho argumentu. Nechýba ani v jednom z troch rozhovorov a plní vždy rovnakú úlohu – kritika netreba vyvrátiť, stačí ho znemožniť. Keď naňho útočí Alojz Hlina zo SaS, odpoveďou nie je argument, ale Hlinov životopis: „ktorý bol u Matoviča, potom bol v KDH, potom bol niekde s Druckerom, najväčší kamarát, ktorý je dnes ministrom, a všetci vieme, čo robí a ako robí“ – jedna veta, dvaja diskvalifikovaní naraz. Celá SaS dostane namiesto polemiky nálepku: „Esenciu búrania vlád.“
Najprepracovanejšiu ukážku ponúkol u Lengharta: právnik Vincent Bujňák za spochybnenie referendovej otázky nedostal vecnú odpoveď, ale charakterový posudok v troch krokoch: najprv zhodenie kvalifikácie („on nemá žiadnu inú skúsenosť s ústavným právom, iba akademickú“), potom staré hriechy (bol „zásadným oponentom napríklad darovania MiG-29″) a napokon prostredie – fakulta pána Burdu, „vzťahy so stranou Smer a so stranou Hlas“ a jedovatá bodka na záver, že jej analýzami sa „chváli… taký významný vedátor slovenskej vedy, ako je Ľuboš Blaha“.
U vlastného právnika Šeligu tá istá logika neplatí – kým Bujňáka diskvalifikuje akademická dráha, Šeligove parlamentné skúsenosti sú vraj „nenahraditeľné ničím iným“. Meter sa mení podľa toho, na koho sa prikladá.
Čísla, ktoré nesedia
A napokon čísla. V Naďovom rozprávaní nefungujú ako fakty, ale skôr ako ozdoby príbehu – a keď si ich prepočítate, mýlia sa vždy tým istým smerom. Rast preferencií Demokratov vyčíslil na „minimálne 300 %“; to by dnes museli mať takmer sedem percent, no z jeho vlastných údajov, z 1,7 na približne 5,5 percenta, vychádza nárast o čosi vyše dvesto. Šutaj Eštok podľa neho doviedol Hlas „z 15 % dostal na 6 %“, čo nazval poklesom „asi 70 %“ – v skutočnosti je to šesťdesiat.
Z takmer dvanástich miliónov za referendum vraj „veľká časť išla občanom“. Jediná položka, ktorú sám vyčíslil – zhruba sto eur pre približne 26-tisíc členov komisií –, však predstavuje asi 2,6 milióna, teda pätinu. Zvyšok „veľkej časti“, odmeny policajtov či nákupy úradov, ostal bez čísel. A tvrdenie, že sa na referende zúčastnila „plus-mínus polovica a viac voličov“ všetkých opozičných strán, nesedí s jednoduchým súčtom: polovica voličov opozície by sama prevýšila celkových 705-tisíc účastníkov. Analýzu SME o tom, ktorí voliči neprišli, v tej istej relácii odmietol, lebo „asi by na to bolo treba nejaké exitpolly“ – no jeho vlastné tvrdenie sa bez nich zaobíde.
A do tretice: v nedeľu sa na Jojke sťažoval, že ho do diskusií „nezavolali nikdy nikde, iba vy, už druhýkrát“ – v pondelok už sedel v ďalšej politickej relácii, v Aréne, kde sám povedal: „Ja už väčšinou chodím do týchto relácií, aj dnes som bol inde.“
Vie to aj inak
K úplnému obrazu patrí aj druhá strana mince. Naďov argument, že koalícia si po zrušení NAKA postavila jej obdobu pod názvom ÚBOK, je vecne najsilnejšou líniou jeho rozprávania. Za výrok o „opiciach“ na plote úradu vlády sa opakovane ospravedlnil a na otázky o vlastných príjmoch odpovedá konzistentne. Vie byť teda presný aj sebakritický – a keď nie je, môže to vyzerať, že ide o voľbu, nie o nepozornosť.
Hovorí teda dielo samo za seba alebo mu porozumieme až vtedy, keď poznáme autora? Referendum bolo dielom Jaroslava Naďa a tri jeho najnovšie rozhovory nám pomohli nazrieť do politickej mysle jeho strojcu.
Politik si sám určil hranicu úspechu – a opustil ju deň po tom, čo ju nesplnil. Pred hlasovaním otvorene priznal, že referendum je preňho politický nástroj, po hlasovaní to rozhorčene poprel. Z každého, kto mu nepomohol, urobil Ficovho pomocníka. Motívy voličov, prezidenta aj kritikov „pozná“, hoci nepredložil dôkazy. Najdôležitejšie tvrdenia opiera o právnikov, ktorých odmieta menovať, a o články, ktoré nemajú autora. Kritiku nevyvracia argumentmi, ale znemožňuje jej autorov – ich povolaním, minulosťou, životopisom či väzbami. A jeho čísla sa mýlia vždy len jedným smerom: v jeho prospech.
Každého z týchto prešľapov sa politici na Slovensku dopúšťajú dennodenne – a možno práve preto je čas na novú politickú kultúru. Ospravedlniť by sa dali, keby sa vyskytovali ojedinele. Dokopy však tvoria autorský rukopis – v tomto prípade politický.
Voliči, ktorým Jaroslav Naď ponúka alternatívu voči vláde, ktorá už teraz realitu bezostyšne ohýba, majú tento rukopis poznať – skôr než mu zveria písanie ďalšej kapitoly tejto krajiny.
Zdroj: DenníkN
