Väčšina ľudí ide na výsluch s presvedčením, že ich jedinou úlohou je hovoriť pravdu. To je síce správne, ale nestačí to. Pravda totiž nie je ohrozená len klamstvom. Niekedy ju dokáže nenápadne pokriviť aj samotná otázka. Mnohí si ani neuvedomujú, že otázka môže byť formulovaná tak, aby v sebe už obsahovala odpoveď. A práve vtedy sa začína nebezpečná hra. Nie hra o to, čo sa skutočne stalo, ale o to, čo sa môže postupne stať vašou vlastnou „spomienkou“. Zrazu začnete pochybovať či to vôbec spomienka bola.

Ľudská pamäť totiž nefunguje ako videokamera. Nie je to záznam, ktorý si jednoducho prehráte. Každé vybavenie spomienky znamená jej opätovné vytvorenie. A práve preto môže byť sugestívna otázka oveľa nebezpečnejšia, než si väčšina ľudí myslí.

Predstavte si, že sa vás niekto neopýta: „Čo ste videli?“, ale položí otázku: „Keď vás udrel, kam smeroval prvý úder?“ Všimli ste si ten rozdiel? V tejto otázke už nikto nezisťuje, či vôbec k úderu došlo. To sa považuje za hotovú vec. Od vás sa už len očakáva, že doplníte detaily, ktoré sa vám už nenápadne podsunuli.

Alebo otázka: „Báli ste sa, však?“ Či: „Určite bol agresívny, nie?“ Alebo: „Museli ste si všimnúť, že bol opitý.“ Zdanlivo nevinné otázky. V skutočnosti však môžu nenápadne vytvárať tlak, aby ste prijali formuláciu, ktorá nevzišla z vašej pamäte, ale z hlavy človeka, ktorý vás vypočúva. A práve tu robí veľa ľudí chybu. Majú pocit, že musia odpovedať presne na položenú otázku. Nemusia.

Vašou povinnosťou nie je potvrdiť formuláciu otázky. Vašou povinnosťou je vypovedať pravdivo o tom, čo ste bezprostredne vnímali vlastnými zmyslami. Ak s formuláciou otázky nesúhlasíte, povedzte to. Ak si nie ste istí, povedzte to. Ak ste niečo nevideli, pokojne odpovedzte, že to neviete potvrdiť. Výsluch nie je súťaž o najrýchlejšiu odpoveď ani skúška poslušnosti.

Nebojte sa povedať: „Takto by som to nepomenoval.“ Alebo: „Neviem potvrdiť, že sa to stalo práve takto.“ Či jednoducho: „Nepamätám si“ alebo "neviem".

Niektorí ľudia majú pocit, že veta „neviem“ znižuje ich dôveryhodnosť. Opak je často pravdou. Vierohodný svedok nie je ten, ktorý má odpoveď na všetko. Vierohodný svedok vie rozlíšiť, čo si skutočne pamätá, od toho, čo už iba predpokladá.

Ak máte pocit, že otázka obsahuje tvrdenie, s ktorým nesúhlasíte, pokojne ju opravte. Ak sa na ňu nedá odpovedať jednoduchým „áno“ alebo „nie“, povedzte, že potrebujete svoju odpoveď vysvetliť. Nikto nemá právo vložiť vám do úst slová, ktoré ste nikdy nepovedali, ani vám podsunúť spomienku, ktorú ste nikdy nemali.

Pamätajte si jednu dôležitú vec. Vy nie ste povinní potvrdiť predstavu policajta ani nikoho iného. Ste povinní hovoriť iba o tom, čo ste skutočne videli, počuli alebo zažili.

Pretože spravodlivosť nezačína dobrou otázkou. Začína odvahou nenechať si cudzou otázkou prepísať vlastnú pamäť...

Ondrej Kubík, 2026 / fb Inštitút kriminálnej psychológie