28. augusta 1908 sa narodila sa v Blatnici poetka, prekladateľka a autorka literatúry pre deti Maša Haľamová. Zomrela 17.7.1995. Pochovaná je na Národnom cintoríne v Martine.
V deň septembrový
Brusnice dozreli
krvavou kropajou,
malinou oťažel krík.
September zlatým hrebeňom
prečesal temä hôr.
Milenec, záletník.
Chveje sa breza
v strmej stráni.
Tak chvie sa žena,
keď muž ju pohladí.
Slnko načrelo do jazera,
vlní sa vlna roztúžená,
spieva o papradí.
Vážky sa dotkli nad hladinou
pradiva jesene.
Aký zázračný let!
Marivo snov,
či skutočnosť
je tento deň náš
v plnosti liet
a tichom vyrovnaní?
Ulietli vážky
k horcom do trávy,
ponáhľa vlna ku kameňu.
Náhli i deň.
A pieseň večernú
dospieva hviezda
nad nami.
Riadok z kancionála
Z bibliotéky kancionál čierny
prečo mi až dnes do oka padol?
Kedysi matkin druh bol verný, dnes?
Hľa, kalichom obrátený nadol,
zabudnutý, zapadol prachom.
Výčitku hovorí, výčitka nemá
farbí mi líca horúcim nachom...
že súcitu s ním nikto už nemá,
starý že je, rozodraný.
Do čiernej kože čas vypálil rany.
I zlatorezba kalicha
akosi smutne zaniká.
Až dnes. Dnes kajúcou ho rukou hladím,
nechávam, nech sám sa pootvorí
na stránke ohmatanej.
Na tú hľadím
a žltý list mi tíško hovorí...
Dotyk rúk matkiných dosiaľ v ňom živý.
Jej oko hľadí na mňa z šedivých riadkov.
A najmä jeden, celkom už sivý
od slzy možno, do duše vrýva sa
výrečnou rečou krátkou.
Sila v ňom veľká, i krása.
Posvätila ho matkina neha:
„Kdo jen na Boha se spoléhá...“
(zo zbierky Dar)
„Jej poézia si urobila miesto na takej malej plôške slova, že ozaj pripomína autorkin obľúbený a tak trochu heraldický kvet drobno kvitnúceho vresu. Alebo materinu dúšku – erbovný kvet slovenskej balady a piesne, ktorou bola táto autorka pokrstená ešte vari pred narodením svojej biologickej, osobne kontrolovateľnej pamäti.“ (Milan Rúfus)
„Život Maše Haľamovej bol v podstate uzavretý do štyroch období. Prvé obdobie – hlboká viera, ktorú jej vštepila matka. Druhé obdobie – úprimná láska, ktorá jej bola spoločníkom po celý život až do predčasnej smrti jej manžela. Tretie obdobie – žiaľ za manželom a prerušeným životom na Štrbskom Plese. Štvrté obdobie – samota, ktorá ju sprevádzala, napriek obklopeniu priateľmi a rodinou, štyridsať dlhých rokov.“ (Dušan Roll)
„Táto poetka čakávala na báseň tak, ako čisté ženy čakávajú na lásku: odovzdala sa jej iba vtedy, ak skutočne prišla. A že to čakanie trvávalo občas veľmi dlho, napísala táto autorka za celý život tri knižky básní.“ (Milan Rúfus k výberu z tvorby Maše Haľamovej Básne z roku 1978.
Legenda
Od Gerlachu
Pán Boh ide
pod horou.
Na kameni
čakám naňho
s pokorou.
Žaloby tiaž
položím si
na dlane
a keď dôjde,
odovzdám ju
oddane.
,,Posúď, Bože,
tu žalobu
človeka:
že mu srdce
choré láskou –
preteká!
Vezmi nazad
dar svoj dávny
do neba
už na svete
ľuďom srdce
netreba.
Maša Haľamová sa narodila v rodine turčianskeho obchodníka – šafraníka, ktorý istý čas žil v ázijskej časti predrevolučného Ruska, v Kadanke. Vyrastala v rusofilskom prostredí. Po maminej smrti sa presťahovala k jej priateľke do Starej Pazovy (Vojvodina).
Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa vrátila domov a do gymnázia už chodila na Slovensku. Zmaturovala v roku 1924 a následne sa zamestnala ako úradníčka vo Vysokých Tatrách, kde žila spolu s manželom, lekárom Jánom Pullmanom do roku 1956.
Po manželovej smrti pracovala dva roky v Martine ako redaktorka vydavateľstva Osveta. Od roku 1958 žila a pôsobila v Bratislave ako redaktorka vo vydavateľstve Mladé letá.
Bola tiež vynikajúcou lyžiarkou a na majstrovstvách sveta na Štrbskom Plese v roku 1935 bola najmladšou rozhodkyňou.
Maša Haľamová je jednou z najvýznamnejších predstaviteliek slovenskej poézie 20. storočia nadväzujúca na tradície slovenskej moderny. Jej dielo bolo preložené do 9 cudzích jazykov.
Už ako študentka uverejňovala preklady z ruskej poézie v Slovenskom denníku. Vlastnú tvorbu začala publikovať v 2. polovici 20. rokov v literárnych časopisoch Slovenské pohľady, Živena, Elán, tiež v Novom rode a Mladom Slovensku. Veľká časť jej básní má baladický charakter, žánrovo nadväzujú na Kraskovu baladu neepického typu.
Okrem ľúbostných motívov stvárňovala dojmy z tatranskej prírody, z cesty do Francúzska a sociálne námety pod vplyvom J. Wolkra. Sugestívne ju priťahoval obraz na smrť chorého Jiřího Wolkera, márne hľadajúceho uzdravenie v tatranskej prírode.
Vo svojej básnickej tvorbe nadviazala na tradíciu kraskovského symbolizmu, ale často použitý voľný verš ju zblížil s modernými básnickými smermi, ktoré prichádzali po symbolizme. Jej poézia sa vyznačuje hlboko prežívanými a presvedčivo artikulovanými citovými zážitkami. Hľadala v nej opravdivý cit lásky nielen pre seba, ale pre všetkých, a najmä pre tých, ktorým ju „tvrdé veci dňa“ nedožičili.
Jej kvantitatívne neveľké dielo sa v kontexte medzivojnovej literatúry vyníma osobitným rukopisom, dôsledne rozvíjajúc domácu tradíciu symbolizmu.
Viaceré básne zhudobnili poprední slovenskí skladatelia (napr. básne zo zbierky Červený mak). Maša Haľamová uverejnila niektoré svoje diela pod pseudonymom ,,ma."
Pôsobenie:
1926 – 1956 úradníčka v prijímacej kancelárii sanatória, Nový Smokovec
1957 – 1957 redaktorka vo vydavateľstve Osveta, Martin
1959 – 1974 redaktorka vo vydavateľstve Mladé letá
Ocenenia:
1968 zaslúžilá umelkyňa
1983 národná umelkyňa
Poézia:
1928 Dar
1925 Zo Sanatória
1932 Červený mak
1966 Smrť tvoju žijem
Próza pre deti a mládež:
1957 Svrček a mravci
1962 Mechúrik Košťúrik s kamarátmi
1965 Petrišorka
1966 Hodinky (leporelo)
1968 Biblické príbehy (pretlmočené od Olbrachta)
1971 Zabudnutý čert (pretlmočené od Drdu)
1976 O sýkorke z kokosového domčeka
Spomienkové eseje:
1988 Vyznania
1988 Vzácnejšia než zlato
1993 Čriepky (ilustrované kresbami Mikuláša Galandu)
2001 Tatranské listy
Preklady:
Prekladala lužickosrbskú, českú a ruskú literatúru (Wolker, Olbracht, Majerová, Drda).
Výbery z poézie:
1955 Básne
1964 Dar
1968 Červený mak
1968 Komu dám svoju nehu
1993 Čriepky
1998 Nepokoj
2003 Milému
Súborné dielo:
1957, 1972 a 1978 Básne
