Ján Hollý sa narodil 24. marca 1785 v Borskom Mikuláši v rodine roľníka. Základnú školu začal navštevovať v rodnej obci. V rokoch 1802 - 1804 absolvoval v Trnave najskôr filozofické štúdiá a neskôr teológiu v tamojšom mariánskom seminári. Hollého profesor filozofie a teológie Jur Palkovič sa stal neskôr jeho mecénom.
Už počas študentských čias prekladal grécke a latinské hrdinské básne a následne sa rozhodol pre používanie bernolákovskej slovenčiny. V roku 1808 ho vysvätili za kňaza a potom pôsobil v rôznych farnostiach, najmä však v Maduniciach, kde vznikli jeho zásadné diela.
V roku 1820 vyšla jeho oslavná báseň na počesť Alexandra Rudnaya, v roku 1824 zbierka prekladov antických básnikov Rozličné básně hrďinské, elegiacké a lirické. O takmer desať rokov neskôr vychádza jeho víťazná báseň Svatopluk. Potom pracoval na epose o pôsobení sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave. Následne prišli na rad Žalospevi a Katolíckí spevňík.
Stal sa slovenským Homérom a do Maduníc za ním chodili okrem štúrovcov aj návštevy zo zahraničia, nemecký maliar a spisovateľ Friedrich Kaiser či ruský slavista Izmail Ivanovič Sreznevskij.
Pri požiari Maduníc v máji 1843 zhorela fara aj kostol. Hollý utrpel zranenie. Požiadal cirkevnú vrchnosť o penzionovanie. Pomocnú ruku mu vtedy podal farár na Dobrej Vode Martin Lackovič, ku ktorému sa presťahoval a kde 14. apríla 1849 vo veku 64 rokov aj zomrel.
Základným cieľom tvorby Jána Hollého bolo priblíženie slávnej slovenskej histórie a posilnenie národného povedomia. Vo svojich dielach poukazoval na nerovnosť a nejednotu národa, ale najmä na jeho hrdinské skutky a na fakt, že Slováci by sa mali stať rovnoprávnym národom Uhorska.
K jeho najvýznamnejším dielam patria národné eposy Svätopluk, Cyrilometodiáda, Sláv a zbierka idylických básní Selanky. V elégiách vyjadroval smútok nad osudom utláčaného národa a kritizoval bezprávie, kým v ódach oslavoval statočné skutky, priateľov a dobrodincov.
Spisy Jána Hollého majú pre slovenskú kultúru a literatúru zásadný význam. Slovenčinu uviedol do literatúry, zdokonalil jej pravopis, gramatiku a prozódiu a obohatil ju novými slovami na vyjadrenie myšlienok a citov. Prostredníctvom jeho diel sa slovenský jazyk dostal aj do kostolov, kde predtým ľud spieval po česky, navyše mladé generácie našli v jeho tvorbe vzor a oporu pre rozvoj slovenskej literatúry.
Preklady
1824 - Rozličné básne hrdinské, elegické a lirické, táto zbierka obsahovala preklady Vergília, Theokrita, Homéra, Ovídia, Tyrtaia a Horácia
1828 - Vergíliova Eneida
Eposy
1833 - Svätopluk, víťazná báseň v dvanástich spevoch; dôležité dielo pre formovanie národného uvedomenia
1835 - Cyrillo-Methodiada (vydaný za pomoci Martina Hamuljaka)
1839 - Sláv
Epické básne
1835, 1836, 1840 - Selanki
1836 a 1840 - Žalospevi
Duchovné piesne
1842 a 1846 - Katolíckí spevňík
Súborné diela
1841 / 1842 - Básne
1950 - Dielo (10 zv.)
1965 - Selanky (do stredoslovenčiny prebásnil Ján Kostra)
1967 - Korešpondencia Jána Hollého
Svatopluk (1833) je najvýznamnejšie dielo Jána Hollého, ktoré predstavuje vrchol slovenského klasicizmu. Ide o víťazskú báseň v dvanástich spevoch, napísanú v časomiere (hexameter) a v bernolákovčine.
Hrdinský epos s podnázvom Víťazská báseň ve dvanásti spevoch, s typickými znakmi klasicistickej poetiky, napísaný v bernolákovčine.
Prvé väčšie dielo Jána Hollého a zároveň prvý z triády jeho eposov (Svatopluk, Cirillo-Metodiada a Sláv), ktorú možno interpretovať ako komplexnú obhajobu národných práv Slovákov v čase intenzívne narastajúceho maďarizačného tlaku v Uhorsku. (Svatopluk mal byť dôkazom starobylosti slovenského národa, duchovný epos Cirillo-Metodiada mal potvrdiť dávne korene kresťanskej tradície slovenského spoločenstva a jeho vernosť morálnym princípom, a alegorický epos Sláv doplnil obhajobu slovenského národa argumentom o jeho bohatej kultúrnej tradícii.)
Epos Svatopluk začal Hollý písať už v roku 1827, súbežne s dokončovaním prekladu Vergíliovej Eneidy, ktorým obhajoval vhodnosť bernolákovčiny pre časomerné veršovanie. Písal ho v období rozkvetu slovanských historiografických, etnologických a archeologických prác (napr. Šafárikove Geschichte der slawische Sprache und Literatur, 1826) a zároveň v čase vzniku národných eposov v okolitých slovanských literatúrach (Russiada, Lechiáda…), preto ho aj pôvodne plánoval nazvať Svatoplukiáda.
V roku 1828 mal už hotových osem spevov. Nepriaznivé životné okolnosti (povodne, požiar fary a choroby) skomplikovali dokončenie diela. Po prvom vydaní v roku 1833 vyšiel počas Hollého života ešte raz, v súbornom vydaní Básňe Gana Hollého I. - IV. (1841 - 1842).
Informácie o príprave eposu publikované v časopise Tatranka bratislavského profesora Juraja Palkoviča v roku 1832 sú dôkazom, že aj evanjelici, i napriek rozdielnym názorom na literárny jazyk slovenského spoločenstva, pozorne sledovali literárne aktivity bernolákovcov. Zmienky o epose sa objavili tiež v Časopise českého múzea dokonca už v roku 1828 a v roku 1832 aj v Muzejníku spolu s požiadavkou o jeho preklad do češtiny.
Mladej nastupujúcej generácii štúrovcov konvenovalo Hollého úsilie na pozadí slovanských dejín vykresliť dejiny Slovákov, čím chcel podať dôkaz o oprávnenosti ich nároku na národnú svojbytnosť v Uhorsku. To však bol aj dôvod jeho neprijatia zo strany slovenských stúpencov češtiny, resp. československej kmeňovej jednoty, rovnako ako aj zo strany Čechov.
Stotožnenie veľkomoravskej histórie s dejinami Slovákov prebral Hollý od Juraja Papánka, ktorý tvrdil, že Veľká Morava bola pôvodne kráľovstvom Slovákov a Svätopluk bol slovenským kráľom. Epos je tak básnickou transformáciou centrálno-tatranskej teórie o tatranskej pravlasti Slovanov a slovenčiny ako matky všetkých slovanských jazykov. Hollý ju ale upravil, keď oblasť medzi Tatrami a Dunajom označil za spoločnú vlasť Slovanov až po ich príchode z Indie.
V prípravnej fáze štúdia historických prameňov k dejinám Veľkej Moravy pomohol Hollému predovšetkým Jur Palkovič, ktorý mu sprostredkoval množstvo materiálov (napríklad dnes nezvestný spis Collectanea de Svatoplugo). Čerpal aj z Fuldských análov, z Jordana, ale aj z prác D. Krmana, J. Papánka či J. Fándlyho. Presnú rekonštrukciu udalostí z rokov 870 – 871, teda z obdobia bojov Východofranskej ríše s Veľkou Moravou, ktoré sa stali historickým pozadím celého eposu, ponúkol vo Visvetľení k básňám zvlášťe Svatopluka a Cirillo-Metodiadi, ktoré však zaradil až k súbornému vydaniu svojej tvorby.
Historickú líniu príbehu Hollý vážnejšie nenarušil, no pri koncipovaní kompozície eposu využil niektoré nejasné miesta v histórii, predovšetkým dôvod Svatoplukovho lavírovania medzi Karolmanom a Veľkou Moravou. Historický príbeh zápasu Veľkomoravskej ríše za nezávislosť rekonštruovaný podľa historických prameňov tak doplnil a upravil pre literárne a najmä pre národno-obranné účely osobným príbehom „obrátenia sa“ zradného a po moci bažiaceho Svatopluka na národného hrdinu.
Príbeh sa začína v momente, keď veľkomoravský bojovník Svatopluk sedí v nemeckom väzení a rozmýšľa nad stratenou slobodou. Východofranský panovník Karolman ho však oslobodí, pretože sa mu zjavil anjel a poradil mu, aby ho využil v boji proti Moravanom.
Karolman poverí Svatopluka vedením nemeckých vojsk a ponúkne mu vládu nad Veľkou Moravou, s podmienkou, že mu s celou krajinou zostane podriadený. Svatopluk podľahne túžbe po moci a aj za cenu zrady vlastných súhlasí s Karolmanovou ponukou. Stretne sa však s tvrdým odporom Moravanov, na čele ktorých stojí Slavimír, ktorému sa v sne zjavil boh Černobog (pohanský boh pekla) v podobe Rastislava a upozornil ho na útok Nemcov.
Po dlhom nerozhodnom boji sa napokon Svatoplukovi podarí zvíťaziť a ako víťaz vstupuje pred veľkomoravský snem. Túžba po neobmedzenej moci ho však privedie k rozhodnutiu zradiť Karolmana a Moravanom ponúkne, že sa stane ich vodcom proti Nemcom. Snem vojvodcov na čele so Slavimírom najprv odmieta, no po príhovore Všeslava, bývalého Svatoplukovho vychovávateľa, napokon ustúpi. Nasledujúci boj je opäť nerozhodný, a preto sa Svatopluk rozhodne vyriešiť situáciu osobným súbojom s nemeckým bojovníkom Britvaldom, z ktorého napokon vychádza víťazne a stáva sa tak hrdinom celého národa.
Dej eposu sa rozvíja súbežne na viacerých úrovniach, ktoré sú však navzájom prepojené ideou pravej slobody a správneho chápania moci a vlády, čo sa stalo predpokladom jeho výraznej dobovej aktuálnosti.
Prvou je národná línia, v ktorej Hollý prostredníctvom príbehu boja Moravanov za svoju nezávislosť vyjadril vzburu proti zneužívaniu slobody mocenskou silou.
V druhej, osobnej línii zachytil prerod osobnosti Svatopluka zo zradcu túžiaceho po moci na národného hrdinu, ktorý bojuje za dobro celého národa. Využil pri tom princíp konfrontácie s postavou Slavimíra, ktorý vnímal vládu ako zodpovednú službu celému spoločenstvu.
Tretiu líniu možno označiť za líniu bohov, resp. ako duchovnú, transcendentnú líniu boja kresťanstva s pohanstvom. Keď si Černobog želá smrť Svatopluka a Slavimíra, Boh im na príhovor svätého Cyrila pošle na pomoc archanjela Michala s jeho vojskom. Hollý však pohanskú mytológiu neodsudzuje, naopak, zdôrazňuje jej význam pre vývin národnej kultúry (Černobog spolu s ostatnými pohanskými božstvami, hoci nezámerne a i proti svojej vôli, pomôže národu zmobilizovať sa na obranu pred útokom nepriateľa).
V kompozícii eposu možno identifikovať viacero paralel s klasickými antickými eposmi. S Vergíliovým eposom Aeneas je identická idealizovaná postava Svatopluka ako „zakladateľa národa“.
Vplyv na to mala zrejme skutočnosť, že v čase písania Svatopluka mal Hollý ešte rozpracovaný preklad Eneidy. Okrem ideologickej totožnosti sú zjavné aj viaceré umelecké paralely s eposmi Vergília aj Homéra. Časomiera, ktorú v epose použil, potvrdzuje, že vzorom mu bola prozodická dokonalosť antickej poézie.
Okrem identického členenia s Eneidou na dvanásť spevov zachoval aj typické kompozičné prvky antických eposov: propozícia a invokácia (nevzýva v nej však antické múzy, ale slovanskú Umku), záverečný boj dvoch bojovníkov, množstvo retardačných prostriedkov (opis bojových hier na Karolmanovom dvore, Svatoplukov výklad o pôvode Slovákov, opis jeho štítu podobný opisu Achilovho štítu v Iliade, obraz nemeckého vojska zhromaždeného proti Moravanom, tzv. katalóg hrdinov, čiže vyratúvanie bojovníkov pripravených do boja), pôsobivé opisy, detaily či dokonca „filmové“ prestrihy medzi jednotlivými obrazmi. Hollého ideálom bolo dielo vznešených ideí vo vznešenej forme.
Typickým antickým prvkom je aj zásah vyššej moci do deja eposu. Hollý však nenechal bohov riešiť konflikty namiesto ľudí, ako tomu býva v antických eposoch, ale ich zásahy využil len ako počiatočný impulz, ktorým aktivizuje postavy, aby konali. Ďalším rozdielom oproti antickým eposom je napríklad absencia línie lásky hlavného hrdinu k žene, ktorú Hollý nahrádza absolútnou láskou k národu.
Najmarkantnejší rozdiel však možno pozorovať v ideovej rovine. Kým Vergílius ospevuje bojovnosť hlavného hrdinu i celého národa, Hollý zrejme pod vplyvom kresťanskej ideológie zdôrazňuje jeho mierumilovnosť. Vykresľuje tak národné archetypy slovenského spoločenstva, ktorými podľa neho sú nábožnosť, slobodymilovnosť a náklonnosť k umeniu.
