Súčasťou procesu, ktorý viedol k rozpadu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR), bola aj Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky (SR).
Od jej prijatia uplynie v piatok 17. júla 34 rokov. Na základe zákona Národnej rady (NR) SR z 20. októbra 1993 je výročie prijatia Deklarácie o zvrchovanosti SR pamätný deň Slovenskej republiky.
Uvedenú deklaráciu prijali poslanci vtedajšej Slovenskej národnej rady (SNR) 17. júla 1992. Slovensko bolo v tom čase ešte súčasťou ČSFR, ale už prebiehali rozhovory českej a slovenskej politickej reprezentácie o ďalšom usporiadaní spoločného štátu Čechov a Slovákov.
„My, demokraticky zvolená Slovenská národná rada, slávnostne vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa naplnilo. V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie,“ sú úvodné slová deklarácie, ktorej autormi boli vtedajší poslanci SNR a spisovatelia Ivan Hudec a Peter Jaroš.
Proces prijatia deklarácie sa začal krátko po parlamentných voľbách, ktoré sa konali 5. - 6. júna 1992. Víťazné politické subjekty v Čechách a na Slovensku, teda Občianska demokratická strana (ODS) a Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), sa dohodli na vzájomných rokovaniach o riešení štátoprávnych problémov vtedajšej federácie.
Zo strán, ktoré sa po voľbách dostali do parlamentu, mala vznik samostatnej SR v programe len Slovenská národná strana (SNS). HZDS zasa navrhovalo prijatie deklarácie, novej Ústavy SR a vyhlásenie referenda o štátoprávnom usporiadaní.
Rokovania slovenskej a českej reprezentácie na čele s premiérmi Vladimírom Mečiarom a Václavom Klausom sa začali krátko po voľbách 9. júna 1992. Pre odlišné predstavy o podobe spoločného štátu sa však skončili neúspechom.
Grémium SNR sa Deklaráciou o zvrchovanosti SR zaoberalo 13. júla 1992, keď oznámilo, že dokument sa bude schvaľovať nadpolovičnou väčšinou hlasov poslancov. Poslanci neschválili návrh Františka Mikloška (KDH), aby parlament prijal návrh na vyhlásenie referenda o vystúpení SR z ČSFR na základe ústavného zákona. Naopak, podporili návrh Vladimíra Miškovského (SNS), aby sa o prijatí deklarácie hlasovalo deklaratívne, teda nie pomocou hlasovacieho zariadenia.
O deklarácii sa v SNR začalo rokovať v deň jej prijatia 17. júla 1992. Slávnostné zasadnutie slovenského parlamentu viedol jeho vtedajší predseda Ivan Gašparovič. Zúčastnili sa na ňom ústavní činitelia, predstavitelia Federálneho zhromaždenia (FZ), vlády ČSFR, cirkevní hodnostári a tiež zahraniční hostia - poslanci Európskeho parlamentu.
V. Mečiar v rozprave označil prijatie deklarácie za kvalitatívny zlom, na ktorý Slováci čakali vyše 1000 rokov. Za jej prijatie hlasovalo 113 zo 147 prítomných poslancov, 24 bolo proti a desiati sa hlasovania zdržali.
O tri dni neskôr, 20. júla 1992, aj v reakcii na prijatie deklarácie rezignoval československý prezident Václav Havel. „Tak, ako sa nechcem stať brzdou historického vývoja, nechcem byť ani dosluhujúcim úradníkom,“ odôvodnil svoj krok.
V. Mečiar a V. Klaus sa na rokovaní v brnianskej vile Tugendhat 26. augusta 1992 napokon dohodli na rozdelení Česko-Slovenska na dva samostatné štáty bez konania referenda.
V nadväznosti na prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR schválili poslanci 1. septembra 1992 Ústavu SR. Po nadobudnutí jej účinnosti 1. októbra 1992 sa zmenil názov slovenského parlamentu na Národná rada (NR) Slovenskej republiky (SR). Samostatná SR vznikla 1. januára 1993.
Po prijatí deklarácie sa na desiatkach miest po celom Slovensku rozhoreli vatry, ktoré dostali názov Vatry zvrchovanosti. Jednu z prvých zapálili symbolicky v Kremnických Baniach, kde sa nachádza jeden z najstarších vypočítaných geografických stredov Európy.
D E K L A R Á C I A
Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky
Schválené Slovenskou národnou radou uznesením zo 17. júla 1992 číslo 26
My, demokraticky zvolená Slovenská národná rada,
slávnostne vyhlasujeme,
že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť
sa naplnilo.
V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie.
Uznávajúc právo národov na sebaurčenie, vyhlasujeme, že aj my si chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života, pričom budeme rešpektovať práva všetkých, každého občana, národov, národnostných menšín a etnických skupín, demokratické a humanistické odkazy Európy a sveta.
Touto deklaráciou Slovenská národná rada vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa.
Bratislava 17. júl 1992
