Päť mŕtvych a desiatky zranených po úderoch v Záporoží, výbuchy v Kyjeve či požiar veľkého skladu pri Voroneži – toto sú ranné správy z utorka 11. augusta. Správy z vojny na Ukrajine a v Rusku sú už roky každodennou mrazivou rutinou.

Táto nezmyselná vojna sa nezačala vo februári 2022, ale už na prelome rokov 2013 a 2014 udalosťami na Majdane. Od samého začiatku pripomína skôr zástupnú vojnu medzi Ruskom na jednej strane a NATO a USA na strane druhej. Práve Západ sa čoraz viac necháva vťahovať do útokov na ruské územie, čoho výsledkom sú vždy len tvrdšie odvetné údery na Ukrajinu. Celý konflikt sa preklápa do zdrvujúcej opotrebovávacej vojny, ktorá Rusko bolí, no Ukrajinu doslova ničí. Takáto vojna pritom nemôže mať víťaza.

Aký to má zmysel? Ukrajinský veľvyslanec v Spojenom kráľovstve a bývalý hlavný veliteľ ukrajinských ozbrojených síl Valerij Zalužnyj nedávno otvorene priznal krutú realitu: Ukrajina do NATO nikdy nevstúpi.

Pýtam sa teda: Načo boli všetky tie zmarené ľudské životy? Prečo musela celá krajina padnúť na kolená? Kto oklamal Ukrajincov? Alebo ich len využil?

Spomeňme si na ukrajinskú prezidentskú kampaň v roku 2019 a známu debatu na štadióne. Volodymyr Zelenskyj vtedy okázalo pokľakol „pred každou matkou, ktorá sa nedočkala svojho syna z vojny na Donbase a pred každým dieťaťom, ktoré sa nedočkalo otca“. Jeho protikandidát Petro Porošenko, vtedajší prezident Ukrajiny, sa pridal a kľakol si tiež. Ale na kolená si kľakol chrbtom k štadiónu a otočil sa smerom k ukrajinskej vlajke a k prítomnej vdove po padlom vojakovi, ktorej pobozkal ruku.

Porošenko pritom už v roku 2014 sľuboval koniec vojny do dvoch týždňov. Namiesto toho zmaril akúkoľvek šancu na mier, na Donbase použil ukrajinskú armádu a začal s protiteroristickou operáciou voči vlastným občanom, priviedol krajinu k sociálnemu kolapsu a spolu so svojím okolím na dodávkach zbraní a vojenského materiálu bezohľadne profitoval.

Zúfalí Ukrajinci vtedy zvolili Zelenského. Nebol to ani tak hlas pre neho, ako skôr masívny protest proti Porošenkovi. Zelenskyj sa dostal do prezidentského úradu najmä preto, lebo ľuďom sľúbil zjednotenie, rovnosť a MIER.

Dnes vidíme, čo z tých sľubov a teatrálnych gest zostalo. Koľko stoviek tisíc matiek sa od roku 2022 nedočkalo svojich synov? Pokľaknutie pred kamerami bolo len prázdnym gestom. Predlžovanie konfliktu vyhovuje politickým elitám a tým, ktorí na vojne zarábajú, kým obyčajní ľudia umierajú.

Najhoršie na tom je, s akou ľahkosťou sa dnes šíri krvilačnosť. Keď sa nemecký novinár Michael Martens spýtal Zelenského, ako by sme „my Európania“ mohli pomôcť zabiť viac Rusov, išiel z toho mráz po chrbte. Arogancia, s akou sa tento novinár pasoval do pozície hovorcu celého kontinentu, je zarážajúca.

Každý gaučový generál, ktorý z bezpečia svojej obývačky alebo redakcie jasá nad obeťami, ignoruje krutú pravdu: vo vojne krvácajú obe strany. Za každého zabitého Rusa je pri tomto tlaku zabitý, zmrzačený alebo traumatizovaný aj ukrajinský vojak.

Toto nie je žiadna solidarita. Je to cynické zneužívanie Ukrajincov ako munície na uspokojenie geopolitických cieľov.

Jediným rozumným východiskom pre Ukrajinu aj pre celú Európu je okamžité zastavenie bojov a zasadnutie k rokovaciemu stolu. Mier nemá alternatívu!

Zdroj: fb Marián Kéry