Martina Šimkovičová: Akú kultúru chceme? A ako ju chceme financovať?

O Fonde na podporu umenia sa na Slovensku roky hovorí najmä cez mená a funkcie. Kto kde sedí, kto koho vymenoval, kto ako hlasoval. Otázka, ktorá je pod tým všetkým a pre kultúru oveľa dôležitejšia, pritom zostávala bokom.

Tou otázkou je, akú kultúru chceme podporovať z verejných peňazí a ako ju chceme financovať.

Preto sme 14. septembra otvorili na pôde ministerstva prvé odborné rokovanie venované výlučne fondu. Záujem zo strany kultúrnej obce vítam. Ukazuje, že v kultúre je väčšina, ktorá sa chce na hľadaní smerovania podieľať.

Chcem jasne povedať, čoho sa táto diskusia týka a čoho sa netýka.

Netýka sa toho, čo je dobré a čo zlé umenie. Hodnotenie projektov patrí odborným komisiám fondu. Tak je to postavené v zákone a tak to má zostať. Ministerstvo do odborného hodnotenia jednotlivých projektov nevstúpi.

Táto diskusia sa však týka toho, ako je celý systém financovania nastavený. Peňazí na kultúru nie je neobmedzene. Každé pridelené euro je euro, ktoré nedostal niekto iný. Kto rozdeľuje verejné peniaze, vyberá. A každý výber sa musí dať obhájiť.

Akú kultúru teda chceme podporovať?

Čo má štát podporovať a podľa akých kritérií? Koho a akou sumou? Má verejná podpora smerovať skôr k mladým a začínajúcim tvorcom, alebo k tým, ktorí už majú meno a publikum? Má štát financovať predovšetkým inštitúcie vo svojej pôsobnosti, alebo má zostať otvorený celej kultúrnej obci?

Na žiadnu z týchto otázok nemám hotovú odpoveď, ktorú by som chcela komukoľvek nadiktovať. Mám na ne názor a chcem si ho overiť vo verejnej diskusii.

Verejný fond má podľa mňa zmysel predovšetkým tam, kde by kultúra bez neho nevznikla alebo by postupne zanikala. Pri tvorbe, ktorú neuživí trh. Pri kultúrnych domoch, knižniciach a festivaloch mimo veľkých miest. Pri dedičstve, jazyku, remesle a pamäti, teda pri tom, čo sa raz stratí a už sa neobnoví.

Sú to rôzne úlohy a nie sú zameniteľné. Ak systém niektorú z nich dlhodobo zanedbáva, nie je vyvážený. Bez ohľadu na to, kto v ňom práve rozhoduje. Aj na toto chcem počuť odpoveď kultúrnej obce.

Za tým je hlbšia vec. Kultúra nie je služba, ktorú si spoločnosť objednáva a spotrebúva. Kultúra je spôsob, akým sa spoločnosť rozpráva sama so sebou. O tom, odkiaľ prišla, na čom jej záleží a čo si nechce nechať vziať.

Štát tento rozhovor nemá riadiť. Má ho umožniť. Má ho udržať otvorený aj vtedy, keď v ňom zaznievajú hlasy, s ktorými nesúhlasí. Kultúra, ktorá počúva len samu seba, prestáva byť kultúrou a stáva sa ozvenou.

Nepýtam sa preto, či sa verejnosti niektorý projekt páči. Pýtam sa, či vieme, ako je verejná podpora rozložená medzi regióny a medzi jednotlivé oblasti kultúry. To nie je otázka vkusu. To je otázka verejnej zodpovednosti. A chcem, aby odpoveď do tejto diskusie priniesol aj samotný fond.

Kultúra má ľudí spájať a nie rozdeľovať. Hovorím to dlhodobo a to isté musí platiť aj pre systém, ktorý ju financuje. Fond nemá patriť jednej skupine, jednému názoru ani jednej časti kultúrneho prostredia.

A ako chceme kultúru financovať.

Chcem, aby Fond na podporu umenia fungoval stabilne. Výmena ľudí nie je cieľom a sama osebe nie je ani riešením. Stabilita znamená, že rozhodnutia sa dajú obhájiť, že je jasné, kto o čom rozhoduje, že výzvy sú predvídateľné a že pravidlá platia pre všetkých rovnako.

Do tejto diskusie patrí aj otázka, či má byť verejný rozpočet jediným zdrojom podpory kultúry. Zvažujeme model, v ktorom by sa podpora kultúry zo strany fyzických a právnických osôb dala uplatniť ako položka znižujúca základ dane. Nie ako náhrada verejnej podpory, ale ako jej doplnok. Odborné hodnotenie projektov vo fonde zostáva týmto nedotknuté. Kultúrne organizácie by získali druhý zdroj a nezáviseli by od jediného rozhodnutia jediného orgánu.

Podpora kultúry medzitým pokračuje. Uzavretím výzvy pre akvizície múzeí a galérií fond naplnil harmonogram výziev na grantový rok 2026 a pripravuje zásady a priority podpornej činnosti na rok 2027. Stabilita nesmie znamenať, že sa podpora kultúry zastaví. Má znamenať, že sa na systém dá spoľahnúť.

Otázka, akú kultúru má štát podporovať, nemá jednu odpoveď a mať ju nebude. Práve preto má mať verejnú diskusiu. Spoločnosť, ktorá sa o kultúre nevie rozprávať, sa o nej napokon začne hádať. Doteraz sme namiesto diskusie príliš často mali spor o mená. To je pre kultúru najhoršia možná náhrada.

Túto diskusiu som otvorila a budem v nej pokračovať. Aj s tými, ktorí so mnou nesúhlasia. Pretože kultúra, ktorá má byť podporovaná z verejných peňazí, musí zostať vecou verejného záujmu, verejnej zodpovednosti a verejnej dôvery.

zdroj: fb Martina Šimkovičová