Deň učiteľov: Slovensko pre učiteľov a pre vzdelávanie robí málo

Patrí sa popriať pedagógom veľa síl, ale ešte predtým pár poznámok k postojom politikov, ale aj spoločnosti k vzdelávaniu.

To, že oproti mnohým iným krajinám je u nás vzdelávanie pomerne ďaleko od centra záujmu spoločnosti vidno vcelku ľahko:

Napríklad na materiálnom stave škôl. Naše školstvo v drvivej väčšine funguje v starých budovách, síce vďaka EÚ väčšinou dnes už zateplených a zrenovovaných, ale to je tak všetko.

V Británii, kde som prežil časť školského života, vidíte rozsiahle pavilóny stredných škôl, pri tých súkromných s vysokým školným, ktoré ale ľudia svojim deťom platia - aj tam, kde je to naozaj vysoká časť ich príjmu. (Mimochodom, z toho súkromného školného sú potom aj tí učitelia dosť dobre platení.)

Ak by ste moju bývalú strednú školu premiestnili z Británie na Slovensko, hneď by tu pôsobila ako najokázalejšia, a to pritom ešte zďaleka nešlo o jednu z tých prestížnych a naozaj luxusne vybavených.

Hovoríte, že "to je Británia"? Lenže aj v susedných Čechách dnes už vznikajú pomerne náročné nové školské areály. Miliardár Kellner dávno pred svojou smrťou vybudoval moderný stredoškolský kampus pri Prahe (chudobní školné platiť nemusia, len tí z bohatších rodín), potom to doplnil aj pražským kampusom. Popri tom vyrástli aj iné dobre vybavené stredné školy. Ale príjemné zmodernizované priestory majú aj verejné vysoké školy.

Mimochodom, ak spomínam Kellnera, tak v Česku viacerí boháči dávajú peniaze do školstva. Manželia Tykačovci majú rozsiahly program pomoci školám, v menšom aj celý rad ďalších podnikateľov.

Ani nehovorím o tom, že českí boháči si považujú za česť dať aj nejaké peniaze západným univerzitám, teší ich tá prestíž, že sú oficiálnymi donormi niekde na Oxforde a podobne.

To na Slovensku takmer neexistuje. Z domácich boháčov dali trochu výraznejšie peniaze na vybudovanie nejakej školy dvaja, aj to jeden je v skutočnosti cudzinec žijúci na Slovensku a druhý v rozbehu svoj projekt opustil, keďže sa rozhodol odsťahovať zo Slovenska.

Takmer neexistujú súkromnné peniaze na nezištnú podporu vedy a vysokých škôl.

A aby som neporovnával len s krajinami na Západ od nás. Zoberme si také Rusko. Ak sledujete ich televízne správy, tak o školstve tam informujú veľmi často, je to obrovský rozdiel oproti Slovensku.

Majú rôzne federálne programy na podporu talentov, výmenu skúseností, majú dlhoročnú rozsiahlu reformu odborného školstva. O školstve často hovorí prezident, premiér, ministri. Nie v nejakých trápnych klišé ("potrebujeme školstvo nastaviť podľa potrieb trhu práce", ktoré sa rozpadne, akonáhle ho potrebujú rozmeniť na drobné), ale priamo propagujú nové prístupy, reformné programy, podujatia pre študentskú špičku atď.

Investujú do univerzít, čo sú dnes často krásne, naleštené, veľmi príjemné budovy - lebo tak to má byť, bez investícií do školstva niet suverénnej budúcnosti krajiny.

Nemyslím si, že by to tak nutne chcel národ, bežný Rus, ale elity to tak vnímajú. Bežný Rus je na tom možno podobne ako bežný Slovák. Podľa prieskumov (niektoré som sám zadával) Slováci nechcú, aby sa na školstvo míňalo výrazne viac ako dnes. Ak dáte Slovákom vybrať, ako by rozdelili penazie v štátnom rozpočte, dávali by na kadečo iné, len nie na školstvo (to priamo vychádza v prieskumoch).

Je dosť možné, že by to bolo podobné aj v niektorých iných krajinách, len rozdiel je ten postoj elít. Niekde chcú rozvoj, osvetu, budúcnosť, inde im je to jedno.

No a podobné je to aj s postojmi k učiteľom. Formálne síce ľudia majú zakorenené (ešte z detstva), že učiteľov treba mať v úcte. Ale v zásade sa učiteľský stav berie ako súčasť nejakej bežnej údržby krajiny, do ktorej netreba nejako extra investovať alebo sa o ňu špeciálne starať.

Potom to, bohužiaľ, vidno na tom, že štát nemá nejakú premyslenú politiku v oblasti vzdelávania a školstva. Veci idú v mnohom tak nejak samospádom, učitelia sú často dlhodobo zatvorení medzi stenami jednej školy, bez nejakej pracovnej mobility, rôznorodých školení, stretávaní a podobne. Nemajú nejaký jasný rámec kariérneho rozvoja, tak aby mali rôzne možnosti (reálne) sa školiť, plodne si vymieňať skúsenosti na dostatočne odborných fórach.

Do toho často existujú v školách, ktoré nemajú ani len telocvične, ani vonkajšie športoviská, ale ani iné vybavenie, ktoré by tešilo ako deti, tak samotných pedagógov.

Mimochodom, tá neochota investovať do vzdelávania a osvety sa dá vidieť aj v širšom kontexte. Česko má niekoľko krásnych centier interaktívnej vedy, kde si deti môžu ohmatať prírodné vedy a techniku, Slovensko ani jedno naozaj hodné toho mena (jeden štátny pokus dopadol biedne, napriek úsiliu pár ľudí, ktorí k tomu boli pridelení).

Našťastie napriek všetkému existuje dosť veľmi energických a kreatívnych riaditeľov aj učiteľov, ktorí školstvo udržiavajú v akej-takej kondícii.

A našťastie vysoké školstvo síce v mnohom naozaj výrazne zaostáva napríklad aj za susedným Českom, ale predsa len dá absolventom mnohých fakúlt aspoň slušný, robustný základ, najmä v technike a prírodných vedách, ale občas aj inde.

Je to okej na urdžiavanie, ale nie na rozvoj krajiny. Naša krajina odráža to, ako fungovalo naše školstvo, keď v školských laviciach sedeli tí, čo sú dnes politikmi, manažérmi, lekármi, remeselníkmi, ľudia diskutujúci na sociálnych sieťach a podobne.

A o pár rokov bude krajina vyzerať tak, ako dnes vyzerá školstvo.

Z toho sa ťažko uniká, napriek tomu, že veľa ľudí si rado predstavuje, že na nás nezáleží a vraj nás neustále ničí a utláča niekto iný. Nie, v drvivej miere sme výsledkami nášho vlastného pôsobenia. A to neustále vyplakávanie a horekovanie je tiež do určitej miery následkom toho, do akej miery je školstvo schopné, alebo nie, vychovávať ľudí, ktorí sú sebakritickí, sebavedomí a schopní postaviť sa rôznorodým ťažkostiam v živote.

Takže, na záver tejto dlhšej poznámky: našim učiteľom želám veľa energie, kreativity a radosti z ich práce. Ale najmä im želám prajnejšie prostredie a v prvom rade: politikov, ktorým by na školstve a na vzdelávaní aj reálne záležalo.

Zdroj: fb Juraj Draxler