"Vízia" je taká typická päťsekundová téma. Ľudia sa zvyknú emotívne posťažovať, že krajina nemá nejaký dlhodobý plán rozvoja. Ale ďalej je to téma, ktorá znie nudne a tak nejak stratene, tak sa poďme radšej venovať niečomu inému.

V zásade takto aj dopadla v minulosti tvorba formálnych dokumentov s názvom "vízia" pre krajinu. Už hneď po skončení to bola uzavretá téma, málokto ich vôbec ďalej nejako spomínal.

Kostrbaté hľadanie "vízie rozvoja" je pritom presne v srdci celého problému identity Slovenska aj faktu, že sa Slovenská republika materiálne nedotiahla na úroveň západných krajín. A dnes jej naopak hrozí, že ju v mnohých smeroch rozvoja predbehnú aj východoeurópski susedia.

Vláde na začiatku leta SAV odovzdala víziu rozvoja na ďalšie roky, dokument si exekutíva objednala pred rokom. Nebudem ho komentovať, na toto, aj celkovo na tému vízia bude dosť času a priestoru na jeseň.

Ale povedzme si, čo vlastne má byť nejakou víziou rozvoja? Ako taký dokument vôbec písať? Konkrétna forma dokumentu je niečo, čo samozrejme, ideálne musí byť hneď v zadaní.

V zásade môže mať nejaký dokument s názvom vízia tri rôzne podoby:

- dopadová štúdia doplnená o komplexný výhľad dopredu,

- súbor receptov pre nastavenie politík,

- súbor princípov, ktorými sa treba riadiť, aby sa napĺňal nejaký obraz želateľného stavu.

Poďme po poriadku:

Dopadová štúdia s výhľadom dopredu

Toto je niečo, čo si vlády bežne objednávajú z rôznych inštitútov alebo robia z vnútorných kapacít. Príklady:

Ako sa mení priemysel v dôsledku automatizácie a ako sa tomu treba prispôsobiť? Aký bude demografický vývoj v najbližšie roky a ako príslušne nastaviť sociálnu, zdravotnú, priemyselnú či zamestnaneckú politiku? Aký vývoj vo vede bude mať kľúčový dopad na spoločnosť a čo s tým?

Aj vízia rozvoja Slovenska, ktorá vznikla na objednávku vlády za prvého premiérovania Roberta Fica, či ďalšia, ktorá vznikla pod úradom vtedajšieho vicepremiéra Pellegriniho za tretej Ficovej vlády, mali hlavne takúto podobu. Základom bol opis vývoja doma a vo svete a k tomu sa pridal nejaký komponent výhľadu, a čo by bolo najlepšie urobiť.

Samozrejme, takéto vízie, s rôznymi formami budovania scenárov či pravdepodobnostného predpovedania si nerobia len vlády, robia to aj veľké firmy. Alebo nadnárodné zoskupenia.

Niečím takýmto som sa zaoberal aj ja počas práce pre inštitút CEPS, čo bol vtedy niečo ako dvorný think-tank európskych inštitúcií. Koordinoval som napríklad modelovanie dopadov demografických zmien na verejné rozpočty, s tým, čo treba v budúcnosti na úrovni vlád podniknúť, aby sa nezrútil sociálny štát.

Ešte lepším príkladom je dokument o vplyve globalizácie na európske štáty, ktorý sme spolu s kolegami napísali pre megakonferenciu o globalizácii na pôde Európskej komisie. Tu bolo cieľom ani nie tak niečo konkrétne modelovať, ale začať vôbec s pomenovaním, čo sa vo svete deje, ako to uchopiť a potom, ako ďalej.

Toto mimochodom dnes pre európske inštitúcie robí americká ekonómka Mariana Mazzucato a robí to dosť dobre (odporúčam jej štúdie a knihy, ak vás zaujíma téma moderných technológií a hospodárskej politiky).

Súbor receptov

Toto je naopak typ dokumentu, kde sa skôr rýchlo pomenujú nejaké ciele a potom sa podrobne napíše, čo a ako nastaviť, aby sa k nim dospelo.

Celkom pekným príkladom sú čínske dokumenty viažúce sa k rozvoju domácich inovácií a vedy. Sú to obrovské dokumenty. Na začiatku je vízia Číny ako svetového lídra v hospodárskom rozvoji a tým pádom aj v inováciách. Dnešná hlava Číny, podobne aj jeho predchodca, zvykli pomenovať horizonty: dokedy sa z Číny má stať inovatívna ekonomika (v zmysle, že hlavným hýbateľom konkurenčnej výhody v kľúčových oblastiach priemyslu majú byť domáce inovácie), dokedy má z Číny byť líder vo vybraných oblastiach vedy, a dokedy sa má Čína stať všeobecným globálnym vedeckým lídrom (rok 2035).

V konkrétnych dokumentoch sa toto potom rozviedlo do identifikácie kľúčových oblastí vedy s intenzívnou podporou v strednodobom rámci, investície, organizácia vedy, rôzne nástroje na podporu inovatívnosti, atď. Na príslušných dokumentoch pracovali tisíce ľudí a sú plánom, ktorým sa Čína potom veľmi reálne riadi. Samozrejme, flexibilným, tak, aby sa dalo do procesov vstupovať a prispôsobovať ich vývoju. (Na okraj: alter konšpi scénu by trafil šľak, keby videli, koľko pozornosti sa v čínskej stratégii venuje rozvoju zelených technológií a zelenej ekonomiky.)

Samozrejme, podobné strategické plánovanie majú aj iné štáty, ale zďaleka nie v takom rozsahu. Na úrovni EÚ sa vedú diskusie, ako sa ČÍňanom vyrovnať (Draghiho správa o konkurencieschopnosti), ale hĺbku a rozsah čínskeho plánovania tak skoro mať nebudeme. Do značnej miery je to pochopiteľné, keďže nie sme ani úplne jednotná ekonomika, ani centrálne riadený štát, ale ten pocit potreby oveľa lepšej koordinácie a plánovania tu už roky je.

Vízia cez princípy

Pekným historickým príkladom je Deklarácia o právach človeka, ktorá vznikla počas Francúzskej revolúcie, alebo americká Deklarácia nezávislosti. Oba dokumenty sú vlastne nejakou víziou spoločnosti, oproti feudalizmu oveľa rovnostárskejšou a túto víziu pomenúvajú cez princípy, ktoré treba dodržiavať.

Na rozdiel od nejakého plánovacieho dokumentu je takýto dokument stručnejší a má emotívny náboj.

Ale poznáme aj iné typy dokumentov, ktoré sú víziou cez princípy. Zoberme si takú americkú National Security Strategy (o tej poslednej sa veľa debatovalo, takže to bola dobrá príležitosť sa s ňou zoznámiť). Tá je tiež v podstate naraz deklaráciou želateľného stavu a akýchsi princípov, ktorých sa v tomto zmysle treba pridržiavať.

Takže toľko o rôznych typoch dokumentov, z ktorých každý môže byť onálepkovaný ako nejaká vízia. Samozrejme, niektoré dokumenty môžu mať bohaté charakteristiky dvoch alebo všetkých troch typov dokumentov.

Takisto sa dá povedať, že vízia nemusí byť len dokumentom, môže ju zhmotňovať aj niečo iné. Napríklad ústne deklarácie, konkrétne kroky, symboly či správanie. Pekné príklady máme z Británie 90. rokov, a dve vízie: konzervatívcov a víziu New Labour.

Vtedajší premiér John Major hovoril o Británii a "long shadows on the cricket grounds". Táto jednoduchá veta je zároveň silnou víziou, ktorá navyše rezonuje cez obrovské množstvo motívov z histórie. Je to vízia toho, ako má Británia vyzerať. Že vidiek nebude vyzerať tak industriálne ako nemecký či belgický vidiek, ale bude vždy plný živých plotov, hájov (copses) a džavotu študentov v uniformách, hrajúcich kriket. Toto je Británia malých mestečiek, kde sa námestie vedľa gotickej katedrály určite nevydláždi zamkovkou ako v Nemecku, ani sa tam netresne dlhý rad pochrómovaných stojanov na bicykle, ako v Nemecku. Toto je Británia špecifických prechodov prechodcov, s ich belisha beacons a lollipop ladies, Británia, ktorá je špecifická a iná ako kontinent (kde sa nehrá kriket), náš bezpečný ostrov, ktorý polstoročie nikto nedobyl, ani ohromná španielska expedičná flotila, ani Hitler.

Jednoducho, jedna veta pekne podčiarkuje dlhodobú konzervatívnu víziu, ktorá žije na úrovni spomienok, rituálov, ale aj bežnej politiky, ktorou sa tvorí životné prostredie a výstavba krajiny. Je to vízia neústupčivosti (vy sa zabávajte ako chcete, my máme svoj kriket) aj pohody.

Druhou víziou bola vízia "Cool Britannia", ktorú ponúkalo vtedajšie vedenie Labour Party na čele s Tony Blairom a jeho komunikačným šéfom Mandelsonom. Hymnou strany do volebnej kampane sa stal hit pop music od skupiny D:Ream, strana ponúkala program mohutnej regenerácie centier miest (ktorý aj splnila), reprezentoval ju mladistvý, energický, uhladený Tony Blair.

A aj keď k mnohému z toho obdobia môžeme mať výhrady, komunikačne vízia fungovala, za novej vlády bola Británia zrazu nesmierne "cool": krajina populárnych filmov, pop music, efektívnej armády (rýchle obsadenie Basry a okolia, rýchle ukončenie občianskej vojny v Sierra Leone), proste, tú víziu modernej krajiny, ktorá sa rozlúčila s rokmi toporne patriotickej Británie s priemyselnými nepokojmi a sociálnym rozkladom Margaret Thatcherovej, tú víziu vláda aj naozaj pretvorila, na mnoho rokov, do reálne fungujúceho imidžu modernej, prívetivej, COOL krajiny.

Iný príklad, z úplne opačného spektra geografie a politiky: Rusko a Putin.

V podstate Putin už len svojím správaním stelesňuje víziu, ako by mala fungovať krajina, ako by mali fungovať Rusi:

Nepije vodku, športuje, tvrdo pracuje, je úctivý a ľudí počúva. Taký je obraz sprostredkovaný médiami: prezident niekoho prijal, prezident kontroluje úlohy, prezident niekoho počúva, prezident športuje, prezident je v prírode a hovorí o jej bohatstve, prezident propaguje vedu, prezident úctivo pomáha vstať staršiemu človeku...

Je to vízia toho, ako by malo fungovať Rusko - a ono to aj funguje. Mladá generácia veľkých miest skončila s alkoholizmom a niekdajším všadeprítomným pitím, športuje sa, pracuje sa. Navyše, Putin hneď v začiatkoch svojho prezidentovania povedal: prestaňme sa vyhovárať na druhých, my sme zodpovední za svoj osud. Proste, vízia sebavedomej krajiny, ktorá sa nebojí prevziať za seba zodpovednosť.

A ono sa to aj stalo skutočnosťou. Iste, krajina je stále zmesou aj postsovietskych aparatčitských manierov, aj zbohatlíckej tuposti, príkladov sa nájde všade dosť. ALE zároveň sa za dva a pol desaťročia posunula výrazne vpred, je značne odlišná aj ako Rusko 90. rokov, aj ako mnohé susedné krajiny (napriek svojim problémom sa ruská korupcia nedá porovnať s ukrajinskou, podobne ako ruský líder pôsobí sviežejšie a modernejšie ako lídri stredoázijských republík či Bieloruska).

Možno by bežný človek nevedel slovami v krátkosti vyjadriť, v čom spočíva dlhodobá vízia rozvoja Ruska, ale vedel by si to predstaviť v mediálnom obraze pôsobenia prezidenta.

Ale späť k potrebe sformulovať nejakú víziu, podľa možnosti na úrovni jedného alebo viacerých dokumentov, na Slovensku. V tomto sú bežní ľudia rovnako ako politici rozpoltení:

Na jednej strane ľudia cítia, že veci bežia značne nahodilo. Čakáme, až príde nejaký ďalší "zahraničný investor" a dáme mu stimuly, aby investoval a niekoho zamestnal a odviedol nejaké dane. A potom si potrasieme ruky s ďalším a potom s ďalším. A nejakí vždy prídu, niečo začnú vyrábať.

To ani úplne bežnému človeku neznie ako systematický rozvoj. Podobne ako naháňanie eurofondových projektov, lebo nejaké peniaze sú, tak skúšame potom vymýšľať ako ich minúť.

A podobne to vnímajú ľudia aj cez konkrétne sféry, v ktorých sa pohybujú. V škostve sa stále menia nejaké obežníky, sem-tak aj rámcové dokumenty, ale žeby fungovala nejaká konkrétne vízia, ako bude školstvo o pár rokov vyzerať a čo všetko sa urobí, aby sme tam dospeli? Podobne v zdravotníctve, poľnohospodárstve, atď.

Na strane druhej ale slovo vízia znie bežnému človeku skôr nedôveryhodne a politici sa nejakej snahy o víziu skôr boja. Aby nevyzerali naivne a smiešne.

Iste, keďže v tom nemáme tradície. Domáce plánovanie dlhé desaťročia bolo skôr o tom, že sa niečo proste na papier napíše a nakreslí, a potom, boha, chlapi, taký je plán, tak to treba urobiť, inak nebudú prémie. V zásade to fungovalo, lebo sa postavili sídliská, mosty aj fabriky, ale bolo to také dosť násilnícke a často nie práve sofistikované. Na druhej strane napísať plán na úrovni takej americkej stratégie národnej bezpečnosti, alebo nebodaj podrobne rozkresliť rozvoj vedy, ako to robia Číňania vo svojich rozsiahlych dokumentoch, to znie ako niečo, čo by mohol byť aj problém vôbec napodobniť.

Navyše, ak sa bavíme o komplexnejších stratégiách, aj s trochou toho pátosu a éthosu, kto by ich mal písať? Je to intelektuálna práca. A intelektuál nie je na Slovensku dobré slovo, znie to tak trápne a sterilne.

Iste, keďže dlhé desaťročia sa z politických dôvodov rozvoj reálnej, komplexnej analytickej činnosti smerom k spoločnosti skôr potláčal, v podmienkach reálneho socializmu, kde bol dôraz na stranu a výrobu. A tak nebol priestor na rozvoj špecifických foriem myslenia (verbálna zručnosť, prísne logické a analytické myslenia. A obraz intelektuála vo verejnosti je obraz človeka, čo prečítal väčšie množstvo kníh a vie používať niektoré zložitejšie výrazy, ale inak je to skôr nepraktický drbko, navyše divný neurotik. A ten obraz je aj pomerne verný.

No a výsledkom je, že krajina teda už od 90. rokov hovorí, že by bolo treba nejakú víziu, ale nemá ani nejakú veľkú všeobjímajúcu, ani nejaké fungujúce čiastkové vízie.

A tak kým napríklad vedľa v Česku veľké firmy či univerzity alebo akadémia vedia pomenovať, aké sú ich kapacity v porovnaní s inými a ako sa idú v nasledujúcich rokoch rozvíjať, u nás je rozvoj proste značne nahodilý proces.

Samozrejme, nejaké "vízie" v nepísanej forme existujú. V našej politike sú prítomné dve základné vízie toho, ako funguje krajina a svet a čo treba, alebo netreba, robiť:

Jeden dlhodobý prúd v domácej politike je "prozápadný" a "občiansky". Tu je vízia krajiny a sveta nasledovaná: existuje vyspelý Západ a menej vyspelé Slovensko. Ak chceme byť vyspelí, musíme plniť úlohy, ktoré dostávame od vyspelých inštitúcií. Potom sa staneme takí bohatí a budeme žiť tak harmonicky, ako na vyspelom Západe.

Samozrejme, je to "vízia" ktorá sa neustále rozbíja o realitu - neexistuje jednotný zázračný Západ, iný pohľad aj na to, ako ich spoločnosť funguje, vám dajú iné sociodemografické či profesijné skupiny odtiaľ. Nehovoriac o stále viditeľnejších problémoch "Západu" vo forme nízkej dôvery k tradičným stranám či médiám, vo forme kultúrnych vojen a podobne.

Ale napriek tomu to ako vízia stále funguje, ak zisťujete, čo vlastne s krajinou robiť u niektorých politikov či analytikov, tak je to vlastne táto občas vyslovená, občas nevyslovená vízia: úspešne niečo napodobňovať.

Na druhej strane je pohľad na svet u sociálno konzervatívnych skupín obyvateľstva (vrátane alter konšpi scény, ktorá tento tábor čoraz silnejšie okupuje): sme bezvýznamní a okrajoví, lebo mocní tohto sveta sú aktívne proti nám a tak to aj ostane. Ale pred tisíc rokmi bola na časti tohto územia časť Veľkomoravskej ríše, ha!

Je to obraz doslova militantnej obrany okrajovosti krajiny, a narúšať ho nejakou víziou rozvoja, s apelom na budovanie sebavedomia, by u týchto skupín mohlo byť z voličského hľadiska až sebevražedné. (Tomu sa ale pri trochu šikovnej komunikácii dá vyhnúť.)

Tieto dve vízie ale nepokrývajú celú spoločnosť. Väčšina ľudí proste nevie, čo vlastne s krajinou a ani nemá čas sa tým nejako v prúde každodenných starostí zaoberať.

Napriek tomu ale tá otázka, či by naozaj krajina nemala dostať nejaké jasnejšie smerovanie, neochádza. Ona je tu stále a v nejakej miere ju často kladú aj ľudia, ktorí sa inak o politiku rezignovane nezaujímajú.

A tá otázka je tu aj kvôli jednému špecifickému pocitu, ktorý je v spoločnosti silný. A to je pocit zmaru. Nenaplnenia.

Ten pocit majú v rôznych formách rôzne skupiny ľudí. Staršie generácie (ale nielen tie) sa pozerajú na sídliská, mosty či verejné budovy postavené za desaťročia do roku 1989 a pýtajú sa, prečo sa neskôr toho postavilo o dosť menej, prečo sa tá doba pred rokom 1989 ešte stále občas oficiálne považuje za zbytočnú, keď predsa z jej materiálnych výsledkov žijeme doteraz.

A hlavne: stavalo sa, rozvíjala sa kultúrna produkcia, ľudia mali oprávnený pocit, že niečo budujú a niečo po nich ostáva. Pre mnohých, ktorých zomlela transformácia, sú ostatné tri desaťročia rozpačitými rokmi, s pocitom zmaru.

Ale pozor, nie sú sami. Aj keď sa dnes bavíte s ľuďmi pracujúcimi v moderných korporátoch, aj s tými, čo zarábajú úspešne, tiež z nich často vanie pocit nenaplnenosti.

Sedia v sklenených kanceláriách a tvoria grafy a prezentácie, ale majú pocit prázdnoty (ktorý si kompenzujú maniakálnym cestovaním za zážitkami a "sebaobjavovaním" do exotickách krajín, maniakálnym nakupovaním gadgetov z Číny a niekedy maniakálnym nakupovaním dobra - darovaním charitám a podobne).

Ale cítia sa nenaplnení, často dokonca osamelí (potom sú z toho tie módne psychoanalaytické články už nielen v časopisoch, ale aj v dennej tlači).

Iste, sediť v kancelárii v rámci nejakého "bullshit job" (Graeber) a nechať sa prerastať neurózami je údel mnohých ľudí v modernom kapitalizme (ktorý, samozrejme, má aj svoje výhody). Ale je to predsa len iné, ak takto "trpíte" v nejakej krajine, ktorá má aj veľkú civilizačnú produkciu (filmy, romány, univerzity) a ak máte, naopak, pocit, že ste ešte aj v nejakej spoločnosti, kde toho okrem práce a nákupov už veľa nie je.

A takéto pocity si žiadajú nejakú víziu, nejaký prísľub pohybu vpred, nejaké postupne, opatrne budované oduševnenie.

Ľudia potrebujú cítiť, že sa okolo nich niečo zmysluplné deje. Že vyrástli pekné budovy, na ktoré sú hrdí, alebo sa natočil film, ktorý zobral za srdce ľudí doma či v zahraničí.

Alebo okolo nich vznikajú inovatívne firmy, z ktorých pozlátka sa niečo môže odlepiť aj na nás ostatní, ktorí pociťujeme hrdosť, že sme z rovnakého kúska zeme. Že sa vieme pekne ukázať svetu (cez reprezentatívnych politikov či iných činiteľov).

Tomu všetkému sa dá pomôcť, budovaním formálnej aj neformálnej vízie toho, ako vlastne chceme v budúcnosti fungovať. Len to budovanie naozaj nie je jednoduché.

A už zvlášť v našej politike, ktorá veľa veci odbije použitím klišé či naivným hľadaním nejakých jednoduchých "riešení". Najlepšie každý rok nejaké iné, potom prídeme na to, že toto konkrétne riešenie sme celkom nedomysleli, a budeme musieť zase meniť zákony či fungovanie inštútúcií, ale o rok zase prídeme na to, že ani toto sme nedomysleli, tak znovu... a znovu.

Slovenský parlament patrí medzi európskych rekordmanov v "opravovaní" zákonov. Do veľkej miery preto, že tu neexistujú dokumety, ktoré jasne pomenúvajú nejaký stav v hsopodárstva a spoločnosti a jasne argumentujú, ako rôzne možnosti riešenia majú rôzne výhody a nevýhody. Potom sa veľa vecí tvorí z čistého listu papiera a často je to hrôza.

Budovať víziu je asi také ľahké, ako natočiť film či napísať román. Vyzerá to ľahko, pokiaľ si to aj reálne neskúsite.

Ale výber je jednoduchý. Na jednej strane: tú víziu budovať. Na druhej pokračovať v tej atmosfére zmaru a prádnoty, ktorá naozaj mnohých zasahuje. A ako krajina sa pomaly kĺzať smerom na Balkán, pričom nemám na mysli k ich prírode, skôr fungovaniu štátu a výkonnosti hospodárstva.

Toto je obraz, ktorý asi nechceme a treba ponúknuť iný.

Zdroj: fb Juraj Draxler