Mladí, politika, verejné debaty? Je to podľa mňa úplne jednoduché:

1. Človek do osemnástich rokov veku sa najmä učí, a mal by sa učiť.

Ja som ako mladý človek dosť sledoval správy, oveľa viac ako drvivá väčšina mojich rovesníkov. Ale necítil by som sa na to, aby som sa nejako hlasne vyjadroval k vysokej politike.

A dokonca si myslím, že to treba brať ako luxus mladosti - nemusíte mať názor, môžete si nechávať voľnosť v tom, že len sledujete, vnímate.

Tým nechcem povedať "mladí majú byť ticho", za každých okolností. Len to, že v živote je v prvom rade dôležité rozmýšľať - a do nejakej akcie ísť podľa možností, ak už som naozaj presvedčený, že to má zmysel a treba to.

2. Protest je v otvorenej spoločnosti pomerne normálna vec.

Jedna drobnosť, ktorá ma dlhšie fascinuje: z protestu sa u nás robí nejaká extrémne dramatická vec.

Ešte ako minister som raz prišiel na školu, kde ma čakali nejaké 3-4 transparenty s "protestnými nápismi" - také plachty, ručne pomaľované a vyvesené niektorými učiteľmi danej školy (gym. Novohradská, BA) pre vchodom. Niečo ako učiteľom vyššie platy a podobne (znovu stará téma: o tom nerozhoduje minister školstva).

Čo ma zarazilo, bolo to, že na stretnutí s učiteľmi mi už nič viac k svojmu "protestu" nevedeli povedať. Ja som na nich nebol nijak nahnevaný, ani ma nápisy nijak špeciálne nevyrušili, ale oni boli, naopak, takí nadšení sami zo seba a zo svojej "vzbury", že už im akosi neostávala energia na nič ďalšie.

Ja som pritom zvyknutý, za roky, čo som žil v Británii, v Belgicku, pozrel sa do Francúzska, že ľudia občas proste na verejnosti vyjadria nejaký postoj. Zdá sa mi to vcelku normálne, som na to zvyknutý.

Ale tu, ak to niekto urobí, tak z toho on a jeho priaznivci urobia neviem aký revolučný čin a potom sa všetci opíjajú tým, že, úžasné, niekto urobil nejaké protestné gesto.

3. Ak už chcem meniť svet, tak väčšinou tie zmeny viem dosiahnuť v prvom rade v "menších veciach".

Pričom tam je to často prekvapivo zložitejšie, ako protestne kričať k niečomu "veľkému".

Zažil som veľmi veľa ľudí, ktorí neboli ochotní pracovať na úplne konkrétnych zmenách vo svojom blízkom okolí. Namiesto toho sa zaoberali veľkou politikou.

Keď som pár mesiacov, kedysi extrémne dávno, chodil na jednu slovenskú univerzitu (kým som tomu tu dal zbohom a išiel na západné školy), polovica mojich spolužiakov si okato na chodbách čítavala SME a nadávala na pohrobkov komunistov vo vládnych štruktúrach. Ale keď som od nich chcel, aby sme išli osobne protestovať proti správaniu prednášajúcich, ktorí na prednášky chodili zásadne s obrovským meškaním, nikdy neboli vo svojich pracovniach počas vlastných konzultačných hodín a x ďalších vecí, tak sa moji spolužiaci pozerali do zeme a zrazu neboli žiadni revolucionári.

Ako hovorím, to bolo veľmi dávno, ale ja sa s ekvivalentom takéhoto správania stretávam dlhodobo a dodnes.

4. Na školy by politici nemali chodiť, ak je zjavné, že svojou prítomnosťou vyvolajú v publiku politické pnutie.

Určite neplatí, že by vysokí štátni predstavitelia nemali na školy chodiť vôbec. Niekedy to môže byť zaujímavé ako pre nich, tak pre študentov a učiteľov.

Ale nie je vhodné prísť niekam, kde to zjavne bude vnímané ako kontroverzné, vyvolá to pnutie a nebodaj konflikty vnútri učiteľského zboru (kde budú celkom prirodzene rozličné politické postoje), medzi rodičmi a aj medzi študentmi samotnými.

Do školy netreba vnášať svojou prítomnosťou konflikty. To by malo platiť pre každého, s hocijakou štátnou funkciou, z hocijakej strany.

5. Nie, nie je veľmi dôležité "učiť mládež demokracii" a "rozoberať s nimi aktuálne témy". V zmysle, že by sa deti mali zahlcovať diskusiami o aktuálnej politike, lebo to vraj z nich urobí lepších občanov.

Mládež by v prvom rade mala nasávať schopnosti rozumieť spoločenským vzťahom a štruktúram, a tiež by mala získavať primeranú predstavivosť pre chápanie rôznorodých motivácií spoločenských aktérov, dilem, ktorým tí aktéri v rôznych situáciách čelia a podobne.

Toto pokojne môžete mládeži dať aj kvalitným vyučovaním dejepisu, literatúry a spoločenských vied, bez toho, aby ste s nimi preberali aktuálne novinové titulky. Dokonca sa to tak v mnohých školách a školských systémoch praktizuje, aktuálna politika je z učební vylúčená (ja som chodil na britskú súkromnú strednú školu, nikdy sme na pôde školy nepreberali aktuálnu politiku, ani na hodinách, ani mimo nich).

Tým nehovorím, že aktuálne témy do školy určite nepatria. Pokojne áno, len si netreba myslieť, že nejakým exaltovaným preberaním toho, čo sa momentálne deje v politike, deťom nutne dáte nejaké nástroje na to, aby v skutočnosti vedeli naozaj spracovať, čo sa vo svete a v ich krajine deje, ako sa k tomu postaviť a podobne.

A už vôbec nie som priateľom toho, keď sa deti priamo v škole vedú k postoju, že ak budú nejako neuroticky aktivistickí, tak to z nich akože urobí lepších ľudí a občanov. Nie, neurobí.

Čiže, úprimne, podľa mňa to bolo tento týždeň s tým Popradom celé zle: od samotného nápadu s diskusiou až po to vzývanie akože hrdinstva študentského aktivizmu.

Alebo teda v skratke: tie politické manévre by na školy vôbec nemali zasahovať. Mládež z tých politických prestreliek vynechajte. Všetci.

Zdroj: fb Juraj Draxler