Celé leto oslavujeme rôzne míľniky slovenskej histórie. Kam ale Slovensko cez tieto míľniky postupne dospelo? Kde je dnes?

Najprv to bolo výročie prijatia Deklarácie zvrchovanosti, potom výročie augusta 1968, potom SNP a teraz prichádza Deň ústavy.

Všetko výročia udalostí, ktoré pomerne zásadne hýbali dejinami moderného Slovenska. A kam sa to moderné Slovensko dopracovalo?

Základné zhrnutie nie je veľmi ťažké: po 2. svetovej vojne prišiel prudký rozvoj, Slovensko sa extrémne rýchlo vypracovalo na krajinu s rozsiahlym priemyslom, modernými univerzitami aj inými výskumnými ustanovizňami, s pomerne veľkolepo fungujúcimi médiami (rozhlas aj televízia, veľa tlačovín), rozsiahlou knižnou kultúrou.

Bolo to s významnou pomocou ľudí z druhej časti Československa, bolo to na základoch, ktoré vznikali už pred vojnou a aj počas nej, bolo to poznačené rôznymi búrnymi udalosťami (každá krajina také mala, aj na východe, aj na západe Európy). Ale výsledok nebol zlý.

Dodnes sú najvýraznejšie, technicky najsmelšie, medzinárodne najznámejšie architektonické diela doma tie, ktoré vznikali v tomto období (budova rozhlasu, budova SNG, most SNP, areál Štrbského Plesa...).

Dodnes je väčšina literárnej aj filmovej tvorby Slovenska to, čo vzniklo práve v tomto období. Pričom časť domácich umelcov (operní umelci, hudobníci, režiséri, speváci, herci) sa v tomto období dostala doslova na medzinárodné červené koberce v rozsahu, aký tu nebol predtým ani potom (Hana Hegerová, Edita Gruberová, Peter Dvorský, Juraj Herz, Juraj Kukura, Magda Vášáryová, a podobne).

Rok 1989 potom bol príjemným predelom v tom, že dnes môžeme voľne rozprávať, čo chceme, máme možnosti žiť ako chceme (obrovský výber v stravovaní oproti socialistickej klobásovej normovanosti, v stavebných materiáloch, bytových doplnkoch, elektronike, autách a podobne), môžeme veľmi slobodne cestovať aj sa premiestňovať za štúdiom a prácou.

Takisto ale platí, že po všetkých tých obrovských míľnikoch 20. storočia sa akoby vývoj v mnohom výrazne spomalil.

Nemôže to prekvapiť, pretože obdobné to bolo v celom rade iných krajín východného bloku - proste staré elity sa čiastočne stratili s odchodom starého režimu a nejaké nové, dostatočne sofistikované na nové podmienky, k dispozícii neboli. 

A tak sa časť politiky prispôsobila ulici (stala sa z nej taká, mentálne dosť vekslácka záležitosť), časť funguje na princípe dobrých, naivných žiačikov, ktorí veľmi chcú mať dobré vysvedčenie za prijímanie "správnych" receptov, a presne takým klasickým školským spôsobom, bez samostatného rozmýšľania.

Paralelne s tým sa rozpadli staré podporné štruktúry a nové nie sú dostatočne rozsiahle. Dopadlo to na kultúru, vo všetkých jej podobách, na vedu, atď.

Navyše, mentalita ostala do značnej miery mentalitou malej krajiny, mentalitou okrajovosti.

Je to aj tým, že chýbajú smelé kultúrne vzorce. Slovenská literatúra takmer nemá hrdinov - v zmysle protagonistov, ktorí sa výrazne vzoprú okolnostiam a bojujú, odvahou či kreativitou alebo oboma. (Niečo ako hrdinovia z Čapkovho Krakatitu alebo Bielej nemoci, o západných dielach ani nehovoriach. Domáci literárni protagonisti si proste buď nejako žijú, alebo sú ubíjaní osudom a okolnosťami, alebo existujú s nejakou fraškovitou nemotornosťou v štýle Adama Krta.)

(Mimochodom, literatúra takisto nemá výrazné špecifické postavy vytvorené modernými spisovateľmi, napríklad v štýle Švejka, čo tiež prispieva k tomu, že je málo viditeľná.)

Toto sa už dupľom nerozvinulo po roku 1989, keď nastal všeobecný pokles literárnej či filmovej tvorby - a to v 90. rokoch, keď tu ešte bolo isté kreatívne kvasenie, proste tým, že vo všeobecnom kradnutí pre kreatívnych ľudí ostávalo menej prostriedkov, a tak sa často nedalo tvoriť, lebo by proste nebolo z čoho žiť.

Do toho prišla všeobecná konzumná kultúra, ktorá rozožiera tvorivosť aj inde (stačí sa pozrieť, čo urobila v Čechách, napríklad s filmami), a tak, keď už sa začalo tvoriť, tak sú to filmy prakticky bez akejkoľvej originality či snahy o reálnu reflexiu spoločnosti.

Do toho chýbali aj nejaké honosné, majestátne verejné vzory (alebo ich bolo veľmi málo).

A tak pomerne veľká časť spoločnosti dnes funguje na žlčovitom opľúvaní nejakých vhodných terčov, na militantnej snahe dokazovať iným aj sebe navzájom, že nás všetci utláčajú a o nič väčšie sa snažiť nemá tým pádom význam.

A v tom všetkom im pomáhajú politici či domáci "intelektuáli", ktorí namiesto občasných chvíľok reflexie či mobilizácie proste ľudí utvrdzujú v tom, že je dobré len tak frflať, cítiť sa bezvýznamný, či zbabelo v tlupách (aspoň digitálnych) útočiť na iných.

Na druhej strane: úprimne, je to veľká, ale podľa mňa nie dominantá časť spoločnosti. Len médiami, sociálnymi sieťami a nastavením politiky je o nich veľa počuť.

Takisto platí, že základ krajiny je dobrý. Stále máme pomerne dobre všeobecne vzdelané obyvateľstvo (hoci aj tento obraz sa mnohí snažia narušiť, stačí vidieť mnohé mnohokrát prezdieľané "múdra", opäť, soc sietí), dobrú základňu technického aj prírodovedného vzdelania.

V najbližších rokoch asi nepríde podobný dejinný míľnik ako tie vyššie. Ale stále je tu možnosť začať trpezlivo pracovať na tom, aby sa ten domáci potenciál aj reálne využil.

A aby nielen míľnikmi, ale aj reálnym fungovaním (štátnej správy, kultúry, priemyslu, vzdelávacích a výskumných inštitúcií) Slovensko nebola okrajová, ale (nie rétoricky ale celkom reálne) sebavedomá a významná krajina.

Zdroj: fb Juraj Draxler