Odpoveď je: nie.

Európská únia spúšťa formálne prístupové rokovania o členstve Ukrajiny. Je okolo toho veľa silných politických výrokov - chceme Ukrajinu čo najskôr medzi nami, zaznieva z Berlína či Bruselu.

V skutočnosti je to do určitej miery šou.

Hlavný dôvod, prečo sa spúšťajú prístupové rokovania, ktorý ale sotva kto z politickej elity nahlas povie, je pomerne jednoduchý. Únia si tak potrebuje zabezpečiť kontrolu nad ukrajinskou politikou.

Pretože prístupové rokovania znamenajú, že Kyjev bude musieť zavádzať veľa nových vecí do svojich zákonov, meniť fungovanie niektorých inštitúcií. A prístupové rokovania sú nástroj, ako cez toto politiku krajiny zvonku trochu kontrolovať. Čo rozhodne JE v záujme únie, vrátane jej jednotlivých členov.

Okrem toho je tu aj druhý dôvod, rovnako pragmatický. Ukrajina je dnes čiastočne rozvrátená krajina, silno poznačená vojnou. A pre stabilizáciu vnútorných pomerov je žiadúce, aby sa ľuďom predostrela vízia pripojenia sa k únii, ktorú vnímajú ako atraktívny, veľký bohatý priestor.

Bez toho hrozí, že sa to tam vnútri môže aj veľmi silno rozpadať, až skončí vojna, opadne patriotické nasadenie (u časti ľudí je), skončí cenzúra a nastane voľnejšia diskusia o tom, čo sa vlastne v krajine dialo a deje.

Takisto to má aj ľudský rozmer: dať im šancu, aby sa táto krajina, ktorá si reálne veľa vytrpela, mohla sústrediť na nejakú svetlejšiu budúcnosť.

V skutočnosti sa ale v najbližšej dobe, minimálne 5 rokov, realisticky o dosť viac, hrá o to, ako vymyslieť pre Ukrajinu nejakú formu špeciálneho členstva, NIE plné členstvo.

Plné členstvo je ešte dlho, napriek spomínaným výrokom, nereálne. Jednak musí krajina splniť prístupové kritériá, čo vôbec nebude ľahké. A jednak musia s jej členstvom súhlasiť existujúce členské krajiny.

A to bude problém z mnohých dôvodov. Špeciálne východná Európa Ukrajinu nebude tak skoro chcieť, lebo by to ukrojilo z balíka eurofondov (lebo myslieť si, že by bohaté členské krajiny boli ochotné dávať zo svojho ešte viac na vyrovnávanie regionálnych rozdielov je ilúzia).

Po druhé, vstup pomerne veľkej krajiny, z hľadiska obyvateľstva, by narušil krehkú politickú rovnováhu vnútri EÚ. Napríklad Nemecko, Francúzsko a Taliansko by zrazu mohli byť ľahko prehlasované koalíciou menších štátov plus Ukrajina.

No a najmä, neexistuje vôbec žiadna istota, že Ukrajina bude o pár rokov priateľské teritórium, ktorého prístup by ostatní čakali s úsmevom.

V mnohom nie je ani teraz. Poviem to na celkom jednoduchom príklade: predstavme si, že niekto po vojne, na budúci rok, usporiada v Kyjeve pochod Pride. Na oslavu "európskych hodnôt", ku ktorým Ukrajina smeruje - kľudne to niekto takto bude chcieť podať. A predstavme si, že veľvyslanectvá západných krajín vyvesia na podporu Pride dúhové vlajky. Tak, ako to robievajú.

No tak potom je takmer isté, že prví kto im príde rozbiť okná, budú hrdinskí obrancovia Azovstaľu. Lebo mnohé najbojaschopnejšie, najviac motivované zoskupenia ozbrojených síl sú tie, kde sú západoukrajinskí nacionalisti. A tí okrem Ruska nemajú radi ani západný životný štýl.

Predstavme si, že že medzi nich vbehne bývalý poslanec NR SR a dnes zamestnanec Globsecu v Kyjeve Martin Poliačik a začne mávať vlajkou dúhy a kričať Nech žije Pride!

Rozbijú mu hubu. A nezachráni ho ani to, že sa pred časom sám na Facebooku zvečnil s fašistickými nášivkami, ako mnohí detinskí podporovatelia všetkého, čo oni vnímajú ako "ukrajinské".

Samozrejme, odporúčam to aj ostatným členom hrdinskej bratislavskej kaviarne. Keď už ste nešli bojovať proti Rusom, choďte aspoň do Kyjeva bojovať za LBGTI. Snažte sa hrdinsky kričať nejaké heslá pred nastúpeným Azovom a podobnými zoskupeniami.

Prosím? Že nie? A prečo nie?? Veď vy radi aktivisticky kričíte, a radi hovoríte, čo všetko sa nesmie kričať v Rusku. Tak šup, skúste presadzovať niektoré "západné hodnoty" na Ukrajine.

Uvidíme, ako to dopadne.

Takže tak. Ukrajina je dnes v médiách podávaná ako nejaká jednoliata sila, navyše sila dobra, bojujúca proti vraj zlému Rusku. Tento obraz má ďaleko od reality a rýchlo sa rozplynie aj v médiách po tom, ako prídu komplikované mierové podmienky.

Pričom sklamaní Ukrajinci (lebo vývoj bude sklamaním), ešte môžu byť z veľkej časti nastavení aj nepriateľsky proti tomu, čo oni môžu ochvíľu vnímať ako prehnitý Brusel, a to ešte ostrejšie ako iní.

A TO je najväčšia výzva budúcnosti. Snažiť sa na vnútornú politiku Ukrajiny pôsobiť tak, aby sa to tam rýchlo nezmenilo na choatické divadlo.

Pričom, pozor, posledná komplikácia, na rozdiel od európskych krajín tam náš spojenec spoza Atlantiku má veľmi dobre vytvorené väzby, ktoré nemusí vôbec využívať v prospech EÚ. CIA si desiatky rokov piplala niektoré skupiny nacionalistov, svoje figúrky tam majú rôzne skupiny neoconov, atď.

Takže dať Kyjevu nejaké podmienky, v rámci predvstupových rokovaní, ktoré sa použijú ako taký bičík, keď bude treba, je celkom vhodný prvý krok. Nebude stačiť, ani zďaleka, ale je to aspoň prvý krok.

Samotné členstvo, ešte raz opakujem, je veľmi ďaleko.

Zdroj: fb Juraj Draxler