Jozef Gregor Tajovský bol zakladateľom slovenskej realistickej drámy a patril medzi popredné osobnosti slovenského literárneho realizmu. Jeho dramatické diela tvoria už viac než storočie významnú časť repertoáru slovenských divadiel, majú veľkú obľubu aj medzi ochotníkmi a dodnes nám majú čo povedať.
Jozef Alojz Gregor Tajovský sa narodil 18. októbra 1874 v obci Tajov pri Banskej Bystrici, ako najstaršie z desiatich detí. Jeho otec, vyučený obuvník i richtár, bol veľmi prísny nielen na seba, ale tiež na svoje deti. Preto trávil budúci vynikajúci dramatik a prozaik detstvo často u starých rodičov, ku ktorým sa napokon aj natrvalo presťahoval.
Po skončení učiteľského ústavu učil postupne v Banskej Bystrici, Hornej Lehote, Kolárovciach, Dohňanoch, Lopeji, Pohorelej a Podlaviciach. Množstvo učiteľských miest vystriedal preto, lebo sa pre národné presvedčenie nezhodol s vrchnosťou, či už cirkevnou alebo štátnou.
V roku 1898 si odišiel rozšíriť vzdelanie na pražskú obchodnú akadémiu. Počas štúdií v Prahe sa stal členom spolku Detvan a zblížil sa s hlasistami na čele s Milanom Rastislavom Štefánikom, vtedy študentom astronómie na Karlovej univerzite. Po štúdiách v Prahe nastúpil do Vidieckej ľudovej banky v Trnave, neskôr do Tatra banky v Martine, ale súčasne pracoval aj v Ľudových novinách.
V roku 1907, počas tretieho roku pobytu v rumunskom Nadlaku, sa oženil. Za manželku si zobral Hanu Gregorovú, rodenú Lilgovú, ktorá bola taktiež literárne činná. V tomto rumunskom mestečku pôsobil spolu s manželkou v rokoch medzi tamojšími Slovákmi ako osvetový činovník, po J. G. Tajovskému tam pomenovali lýceum. Pred začiatkom prvej svetovej vojny sa stal v Martine tajomníkom Slovenskej národnej strany. V roku 1915 musel spolu so svojím priateľom Jankom Jesenským narukovať na ruský front, pri prvej príležitosti dezertovali a vstúpili do československých légií.
Jozef Gregor Tajovský si pozorne všímal život slovenskému ľudu, otvorene písal o jeho necnostiach a biedach, pranieroval opilstvo, honbu za majetkom, pasivitu i národnú vlažnosť. Pseudonym Tajovský použil prvýkrát v roku 1893.
K najvýznamnejším dielam jeho rozsiahlej tvorby patria prózy z dedinského prostredia Omrvinky, Z dediny, Maco Mlieč, Apoliena, Mamka Pôstková, Horký chlieb či Mišo, viaceré z nich poznáme ešte zo školských čias a z učebníc literatúry. Ďalej to bol starootcovský cyklus Do konca, Prvé hodinky, Do kúpeľa, Žliebky i literárne spracované zážitky z vojny Rozprávky z Ruska aj Na front a iné rozprávky. Zásadný význam majú jeho divadelné hry Ženský zákon a Statky-zmätky, ktoré sa dodes často hrávajú a tiež dráma Hriech. Viaceré z jeho prozaických aj dramatických diel sa stali podkladom pred filmové či televízne spracovanie.
Výrazne sa zaslúžil aj o formovanie umeleckej spolkovej činnosti. V Bratislave bol spolu s manželkou zakladajúcim členom Umeleckej besedy. Po vojne pracoval v kancelárii pre umiestňovanie legionárov a mnohým z nich pomohol získať prácu. Významný slovenský prozaik a dramatik Jozef Gregor Tajovský zomrel 20. mája 1940 v Bratislave vo veku 65 rokov. Meno dramatika, pochádzajúceho z neďalekého Tajova, nesie od roku 1954 Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene.
Prehľad tvorby:
Maco Mlieč - poviedka, je jednou z najlepších Tajovského dedinských próz. Zachytáva životný osud jednoduchého, zaostalého sluhu Maca Mlieča. Maco bol od mladosti sluhom u bohatého richtára. Celý život ťažko pracoval, býval v maštali spolu so zvieratami a za svoju prácu nedostával plat, iba občas pár grajciarov na pálenku a dohán.
Svojmu gazdovi bol vďačný, nezaujímalo ho, že celý život pracoval zadarmo, ba dokonca si zničil i zdravie.
Poviedka sa končí paradoxom - Maco sa krátko pred smrťou príde rozlúčiť s richtárom a poďakuje sa mu za všetko, čo pre neho urobil a pýta sa, či mu nie je niečo dlžný. V gazdovi sa pohne svedomie a uistí Maca, že ešte on mu je dlžný trinásť zlatých. Macovi sa veľmi uľaví a poprosí richtára, aby ho za tie peniaze riadne dal pochovať. Maco do rána umrie. Gazda u vystrojí krásny pohreb. Celá dedina ho chváli, ale sluhovia si pošepkávajú, „ že však ha mal za čo pochovať“.
Na chlieb - v poviedke zachytáva osud poľnohospodárskeho robotníka, ktorý pri práci prišiel skoro o život. Núdza ho prinúti ísť si do banky požičať peniaze, aby mal za čo kúpiť svojim deťom chlieb a aby nemusel ísť žobrať. Zmenku mu však podpíšu takí istí chudáci bez majetku ako on, a preto riaditeľ banky odmietne pôžičku. Keď mu napokon predsa len dá súhlas k pôžičke, namýšľa si, že urobil veľký ľudomilný skutok.
Horký chlieb - vdova Turjanka z poviedky Horký chlieb sa po manželovej smrti ocitla vo veľkej biede. Svoje tri deti často ukladala spať v studenej izbe a bez večere. Aby si zarobila aspoň pár grajciarov, ide v noci strážiť panské deti, kým sa páni nevrátia zo zábavy. Oni sa však vrátia až nadránom a vdova Turjanka medzitým v mrazivej noci niekoľkokrát odbehne z domu pánov k svojim deťom, pretože má strach, či sa im niečo nestalo. Bol to skutočne zárobok na horký chlieb, lebo Turjanka prechladne a ťažko ochorie, ale na lieky a lekára nemá peniaze. Autor v závere poviedky naznačuje, že deti onedlho stratia i matku.
Apoliena - 15 ročná Apoliena z rovnomennej poviedky je slabá od hladu a hluchá od bitky otca - alkoholika. Príde za slúžku do mestskej remeselníckej rodiny, kde sa aspoň ako - tak naje, ale i tu si užije dosť trápenia od pani majstrovej a učňov a napokon musí službu pre hluchotu opustiť.
Mamka Pôstková - poviedka. Mamka Pôstková mala tiež ťažký život. Mlaa za manžela pijana, ktorému sa nechcelo pracovať, a často prepil i tých pár grajciarov, čo ona zarobila. Z ich syna vyrástol tiež pijan a po otcovej smrti vyhodil svoju matku z domu. Zarábala si pečením a predávaním chleba a z biedneho zárobku pomáhala svojej neveste živiť deti. Splácala malú dlžobu v banke a na jar predala i perinu, aby mohla pôžičku splatiť apokojne zomrieť.
Do konca - v poviedke opísal Tajovský smrť starého otca. Je to majstrovsky napísaná poviedky. V skratke rekonštruuje životné osudy starého otca i jeho náhľady a vnútorný svet. Zobrazuje ho v rôznych životných situáciách, rozvádza jeho humorné i vážne úvahy, jeho figliarstvo a dôvtip, ale najmä jeho ľudskosť, sebaobetavosť a lásku k práci.
Životnou filozofiou starého otca bola práca až do konca života. Na smrteľnej posteli si spomenul na sľub, že príde starej materi pomôcť na lúku, a keď sa stará mať vrátila, našla ho zomierajúceho na zemi vychystaného do práce.
Na svojho starého otca Štefana Grešku, na smutné i veselé príhody, ktoré s ním zažil, si spomína aj v poviedkach Prvé hodinky, Do kúpeľa, Žliebky.
