Profesor Ivan Šimkovic sa narodil do rodiny luteránskeho farára v Senici 28. júna 1919. Po gymnaziálnych štúdiách v Senici a Malackách sa prihlásil na Lekársku fakultu Univerzity Komenského, štúdium medicíny ukončil v roku 1944. Po skončení štúdia nastúpil na Chirurgickú kliniku Univerzitnej nemocnice v Bratislave, kde bol prednostom profesor Konštantín Čársky.
Možno povedať, že chirurgii a najmä kardiochirurgii zasvätil profesor Šimkovic plné dve tretiny svojho plodného života. Aktívne pracoval takmer do konca života, aj po odchode do dôchodku v roku 1990, keď odovzdal vedenie Kliniky kardiovaskulárnej chirurgie Ústavu kardiovaskulárnych chorôb (ÚKVCH) svojmu nástupcovi profesorovi Viliamovi Fischerovi, CSc. Profesor Ivan Šimkovic zomrel 26. októbra 2007 v Bratislave.
Základy chirurgie si profesor Ivan Šimkovic osvojil na Chirurgickej klinike Lekárskej fakulty UK v Univerzitnej nemocnici v Bratislave, vtedajšej vlajkovej lodi slovenskej chirurgie pod vedením vynikajúceho a vzdelaného chirurga profesora MUDr. Konštantína Čárskeho, žiaka profesora Kostlivého. Hrudnej a srdcovej chirurgii sa venoval od príchodu na novozaložené pracovisko - II. chirurgickú kliniku lekárskej fakulty vedenú akademikom Karolom Šiškom v roku 1951.
Vedeckú hodnosť „CSc.“ dostal v roku 1957, „DrSc.“ v roku 1966. V roku 1959 sa stal docentom chirurgie a v roku 1967 univerzitným profesorom chirurgie.
Mal zásadnú zásluhu na tom, že na Slovensku vznikla kardiochirurgia ako samostatný chirurgický odbor. Jeho obrovskou zásluhou bola konštrukcia originálneho slovenského prístroja pre umelý obeh krvi v spolupráci s doc. Dr. Ing. Jurajom Bolfom, CSc., ktorý pracoval v Laboratóriu meracích prístrojov SAV.
Išlo o modifikáciu prístroja podľa Lillehei-De Walla. V podniku Chirana Stará Turá sa vyrábal sériovo asi 20 rokov a všeobecne sa používal nielen v celom Československu, ale aj v Rakúsku, Poľsku a ZSSR (napr. Gruzínsko). Prístroj umožnil operácie na otvorenom srdci, čo posunulo vývoj srdcovej chirurgie u nás veľmi rýchlo dopredu.
V rokoch 1968 - 1978 profesor Šimkovic pôsobil ako prednosta Chirurgickej kliniky Inštitútu pre vzdelávanie lekárov a farmaceutov (ILF, predchodcu dnešnej Slovenskej zdravotníckej univerzity, SZU) v Dérerovej nemocnici na Kramároch. V týchto rokoch prevzal aj funkciu hlavného chirurga Slovenska a po smrti profesora MUDr. Pavla Šteinera (Martin) aj funkciu vedúceho Katedry chirurgie ILF. Stal sa zodpovedným za špecializačné štúdium v chirurgii na Slovensku.
V rokoch 1967 - 1968 absolvoval niekoľkomesačný študijný pobyt v USA (Baylor University, Waco, Texas), pod vplyvom ktorého zaviedol do svojej práce aj činnosti kliniky mimoriadne veľa nových poznatkov a zlepšení. Pod jeho vedením sa v týchto rokoch doškoľovali slovenskí chirurgovia (všeobecní aj hrudní, v tom čase vrátane srdcových).
Na chirurgickej klinike na Kramároch pracoval do konca roku 1978. V rokoch 1979 - 1990 bol prednostom Kliniky kardiovaskulárnej chirurgie v Ústave kardiovaskulárnych chorôb v Bratislave na Partizánskej ulici (založeného na pôde II. chirurgickej a II. internej kliniky LF UK a FN). V týchto rokoch popri ďalšom rozvíjaní kardiovaskulárnej chirurgie bol zodpovedný za špecializačnú prípravu v kardiochirurgii a cievnej chirurgii na Slovensku.
V období 1951 - 1990 (rok odchodu do dôchodku) sa pod jeho vedením, resp. za jeho podstatnej účasti uskutočnilo približne 5 000 operácií srdca, 5 000 výkonov na cievnom systéme, z toho 2 000 arteriálnych rekonštrukcií.
Publikoval viac ako 220 článkov v odborných lekárskych časopisoch a bol autorom, resp. editorom štyroch monografií. Vychoval viacerých špičkových slovenských kardiochirurgov a cievnych chirurgov. Ich žiaci v súčasnosti vedú pracoviská srdcovej a cievnej chirurgie v SR. Jeho práce a osobný kontakt podstatne ovplyvnili myslenie a konanie nielen slovenských chirurgov (najmä kardiovaskulárnych), ale aj kardiológov a internistov.
Bol členom početných domácich aj zahraničných odborných lekárskych spoločností, veľmi aktívne pracoval v Československej spoločnosti kardiovaskulárnej chirurgie a po rozdelení ČSR v jej slovenskej nástupkyni. V rokoch 1992 - 1995 bol prezidentom Spolku lekárov v Bratislave. Bol nositeľom početných ocenení a vyznamenaní.
Profesor Šimkovic nadviazal vo svojej chirurgickej a vedeckej činnosti na dielo svojich učiteľov: vo všeobecnej chirurgii to bol prof. Konštantín Čársky a akademik Karol Šiška v hrudnej a srdcovej chirurgii. Treba povedať, že má veľkú zásluhu na pozdvihnutí slovenskej kardiovaskulárnej chirurgie na medzinárodnú úroveň.
Vypracoval sa na brilantného všestranného chirurga, ktorého devízou bola pružná operačná stratégia, správne rozhodovanie pri operačnom stole aj v najťažších situáciách. Opieral sa popri znalostiach klinickej chirurgie o svoje hlboké poznanie medicínskej teórie, najmä patofyziológie a vychádzal aj zo svojich skúseností a poznatkov z experimentálnej chirurgie, ktorej venoval mimoriadne veľa úsilia a voľného času.
Bol vo svojej činnosti veľmi svedomitý a cieľavedomý. Bol tiež výnimočne múdry, trpezlivý, dobrý a v neposlednom rade skromný človek. Prof. Šimkovic vybudoval pevné základy slovenskej srdcovej a cievno-chirurgickej školy.
