Je až rozkošné, ako naše médiá odignorovali blamáž, ktorej sa dopustil Mark Rutte na štvrtkovej tlačovej konferencii. Generálny tajomník NATO doslova vyhlásil: "Rusko nie je väčšie ako Belgicko a Holandsko dokopy, takže vie, že ako NATO sme veľmi silní a nemôže nad nami vyhrať."
Priemerne inteligentnému človeku vari nemusím vysvetľovať, že rozloha Ruska je v skutočnosti 235-krát väčšia ako spomínaných dvoch západoeurópskych štátov dohromady. A že je teda dosť desivé, ak našu obranu plánujú ľudia bez základných geografických znalostí. Ale je tu niečo oveľa horšie.
Stále viac a viac sa ukazuje, že Západ sa chystá na priamu vojnu s Ruskom. Nie ako súčasť preventívnych obranných opatrení, ale ako želateľné vyústenie a zmysel súčasného konfliktu. V Bruseli, Berlíne, Paríži a Londýne ignorujú varovné znaky stupňovania eskalácie až do bodu, z ktorého už nebude návratu. Nepripúšťajú si možnosť, že v dôsledku bezvýchodiskovej situácie v Kremli preberú do rúk opraty jastraby a prinútia Putina postupovať oveľa tvrdšie ako si väčšina ľudí dokáže predstaviť.
My vlastne vôbec neanalyzujeme správanie Ruska. Väčšina komentárov sa obmedzuje na debilné šovinistické hejty, ktoré nemajú so samotným Ruskom nič spoločné. Je to fantázia, patológia západných spoločností, ich vnútorná potreba vymyslieť si ruskú príšeru. Keď európski lídri hovoria o Rusku, hovoria v prvom rade o sebe samých. Ako výstižne poznamenáva francúzsky historik a antropológ Emmanuel Todd, Rusko je pre nich patologickou projekciou vlastných zlyhaní.
Nikdy sme Moskvu nepočúvali. Po rozpade Sovietskeho zväzu sme sa k Rusku správali, akoby nemalo nárok na vlastné záujmy. V deväťdesiatych rokoch ho Západ ekonomicky vydrancoval horšie ako po vpáde Hitlera v júni 1941. Nedodržali sme žiadne sľuby, ktoré sme dali Rusku.
Vytláčali sme ho zo všetkých štruktúr, takže sme ho prinútili vyvíjať sa izolovane na asertívnu zmilitarizovanú veľmoc (podobne ako Nemecko a Taliansko po prvej svetovej vojne), ktorá s nami postupne prestala spolupracovať. A stále sme si nahovárali, že je to ich vina. Keď Putin v slávnom (a nepochopenom) prejave na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v roku 2007 varoval, že takto to ďalej nejde, hystericky sme dezinterpretovali jeho odkaz ako vyhrážku. A potom sme sa už len čudovali...
Pritom Vladimír Putin sa prejavoval až do tohto medzníka ako liberálny a voči Západu lojálny politik, veď pomáhal Američanom aj v boji proti terorizmu, v ťažení do Afganistanu a istý čas sa uchádzal aj o členstvo v NATO. Spupne sme prehliadali všetky signály a tvárili sme sa, že rozumieť Rusku (čo nie je to isté ako súhlasiť s ním) je vlastizrada. A ani dnes nevnímame a nerozumieme tomu, čo Rusko hovorí a celý čas konzistentne odkazuje.
A tak sme sa najprv pokúsili uškrtiť Rusko ekonomickými sankciami. Nevadí, že tie nikde a nikdy neviedli k politickým zmenám ako dokazujú dlhodobé štúdie, nevadí, že sme si tým zničili vlastné ekonomiky, hlavne, že sankčné balíčky pôsobia na svedomie politikov ako placebo. Potom sme sa rozhodli vyčerpať Rusko zástupnou vojnou. Ani to nepomohlo a Spojené štáty vyšli z tohto konfliktu oslabené natoľko, že neboli schopné poraziť Irán.
A Európa? Tá sa vzdala akejkoľvek diplomacie a vyhlásila, že nebude robiť žiadneho sprostredkovateľa mierových rozhovorov, lebo podporuje Ukrajinu v boji, čím sa nezmyselne vyhlásila za vojnovú stranu a zatiahla nás všetkých proti našej vôli do vojny. O to väčším šokom pre Brusel bolo, keď Zelenskyj fakticky zavelil Západu, že vojna sa musí ukončiť do zimy, čo sa stretlo s nepochopením európskych lídrov. V hlavných vojnových centrách Londýna, Paríža a Berlína si totiž uvedomili, že premárnili obrovské zdroje, že zaznamenali rekordné straty a že chcú svoje investície do vojny späť. Ako to však dosiahnuť?
Briti sa rozhodli zarobiť peniaze unikátnym spôsobom. Rozhodli sa, že vyrobia pre Ukrajinu 350 rakiet dlhého doletu (čím prekračujú parameter zástupnej vojny) a 150 000 dronov v celkovej hodnote miliardy dolárov. Tento kontrakt chcú financovať z ukradnutých ruských zmrazených aktív, no Kyjevu ho nedodajú ako dar, ale ako pôžičku aj s úrokmi. Väčšiu zvrátenosť som už dávno nepočul. Tvárite sa, že niekomu pomáhate, a pritom zarobíte na ukradnutých peniazoch, ktoré vám nepatria. To je dedičstvo odchádzajúceho premiéra Starmera. Podobne chce na devastovanej Ukrajine zarábať aj Francúzsko s Nemeckom.
Európa sa neobáva vojny s Ruskom. Chce ju vyprovokovať. Paríž, Berlín a Londýn sa mentálne nikdy nevzdali predstavy podmaniť si Rusko. Snívajú o tom od Napoleona a na Hitlera sa nehnevajú preto, že zotročil milióny ľudí, ale preto, že to zbabral a prehral. Znovu to skúšajú. Nevyšlo to v roku 1812, ani v roku 1941, pokúsia sa podmaniť si ruské impérium opäť. A v tejto posadnutosti nie sú schopní pochopiť, že o nasadení taktických jadrových zbraní v prípade najvyššieho ohrozenia sa v najvyšších ruských kruhoch diskutuje už dlhší čas. Jeden z najvplyvnejších ruských intelektuálov, bývalý poradca prezidentov Putina, Jeľcina i Gorbačova, profesor Sergej Karaganov, ktorého osobne poznám, o tejto možnosti otvorene hovorí: "My predsa vieme, že použitie jadrovej zbrane je hriech. Ale nepoužiť ju v prípade existenčného ohrozenia štátu je smrteľný hriech."
Varujem pred podceňovaním Ruska. Najmä ak na čele našej bezpečnostnej organizácie stojí hlupák, ktorý nepozná ani rozsah krajiny, nieto rozsah problému.
Zdroj: fb Eduard Chmelár
