Pletenie a predaj paličkovaných čipiek

V baníckych oblastiach Slovenska bolo pletenie čipiek na predaj do miest i dedín doplnkovým zamestnaním. V oblastiach obývaných roľníkmi tvorilo pletenie čipiek súčasť domáckej výroby pre vlastnú potrebu, prípadne aj na predaj. Čipky používané v textilnej kultúre obyvateľov dedín v malej miere plietli aj ženy v mestách.

Paličkovaním (pletením, kneplovaním, kleplovaním) čipiek sa zaoberali ženy – čipkárky, prípadne aj muži a deti. Zhotovovanie čipiek teda nemalo na Slovensku formu remesla. Od polovice 19. do polovice 20. storočia bola výučba paličkovania, pletenie čipiek a taktiež ich predaj organizované aj spolkami a čipkárskymi školami či dielňami najmä formou rozptýlených manufaktúr.

História

Vznik paličkovania čipiek je spájaný najmä s renesančným Talianskom. Koncom 14. storočia tu začali odevy zdobiť prelamovanou výšivkou a šitou čipkou. V 2. polovici 15. storočia začala túto výzdobu nahrádzať paličkovaná čipka. Do Uhorska, ktorého súčasťou bolo aj územie dnešného Slovenska, sa paličkovaná čipka dostala v 15. storočí.

V písomných prameňoch zo Slovenska bol výraz čipka prvý raz použitý roku 1539. Závety a súpisy majetku uhorskej šľachty i ojedinelé archeologické nálezy zo 16. storočia dokladajú použitie paličkovaných čipiek na odevných i bytových textíliách.

V súpisoch inventárov vidieckych kostolov v Liptovskej, Oravskej, Trenčianskej a Nitrianskej stolici zo začiatku 16. storočia sú zmienky o zlatých a strieborných čipkách na sakrálnych textíliách. Paličkovanie čipiek sa na Slovensko začalo šíriť v 2. polovici 16. storočia s baníckym obyvateľstvom z Nemecka. Preto najstaršie strediská čipkárskej výroby vznikali v oblastiach rudného baníctva – v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Kremnici a v ich okolí. Na územie Slovenska sa čipky dovážali z Talianska, Francúzska, Nemecka. Čipky a čipkárky z Talianska a Čiech i pozamentárska výroba na území Slovenska mali vplyv na vývoj čipkárstva na tomto území.

V 1. polovici 19. storočia vzniklo na západnom Slovensku niekoľko centier paličkovania čipiek, najmä v okolí Nového Mesta nad Váhom, z ktorých sa pletenie šírilo do ďalších lokalít v tejto časti Slovenska.

Koncom 19. storočia klesal záujem o banícke čipky. Preto sa štát i stoličné a krajské spolky snažili v rámci podpory domáckej výroby rozvíjať aj čipkárstvo. Tak vznikla čipkárska dielňa na Starých Horách a v Španej Doline pri Banskej Bystrici i čipkárska škola v Soľnej Bani. Roku 1888 bola v Kremnici založená Kremnická uhorská kráľovská štátna čipkárska škola, ktorá mala postupne 7 výučbových dielní.

Roku 1895 vznikol v Bratislave Spolok domáceho priemyslu Izabella, ktorý zameral činnosť aj na oblasť paličkovanej čipky. Pre spolok plietli čipky napr. vo Viničnom, v Čataji, Slovenskom Grobe. Spolok spolupracoval aj s kremnickou čipkárskou školou. Začiatkom 20. storočia pomohla rozvinúť čipkárstvo účastinná spoločnosť Lipa (1910 – 1951) a Družstvo pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu v Skalici, známe ako Skalické výšivkárske družstvo (1910 – 1952).

Zabezpečovali výrobu, predaj a prezentáciu ručne zhotoveného textilu vrátane čipiek. Zmena vkusu však postupne oslabovala záujem o ručne paličkované čipky v mestskom prostredí. Preto sa banícke čipkárske lokality už od konca 19. storočia orientovali aj na dedinské prostredie a prispôsobovali sa jeho vkusu.

Po vzniku Republiky Československej prešli dielne kremnickej čipkárskej školy pod správu Státního ústavu školského pro domácí průmysl v Prahe, čo malo vplyv na modernizáciu vzorov čipiek.

Po rozpade republiky sa o čipkárske dielne do roku 1953 staral Spolok pre zveľaďovanie domáckej výroby. Roku 1939 ho z iniciatívy Obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave založili Ema Marková a Eugen Jurek. O čipky, ktoré podľa ľudových motívov navrhovali Ema Marková, Oľga Bujnáková, Elena Holéczyová a Anna Drobová, bol záujem v mestách a používali ich aj na dedinách na ozdobu krojov.

Čipkárstvo ako podomový obchod s čipkami pletenými v baníckych obciach má počiatky v 1. polovici 17. storočia, keď ich predávali drevorubači a uhliari, ktorí nemali prácu. V Kremnici bola koncom uvedeného storočia samostatná skupina obchodníkov špecializujúcich sa na predaj tohto tovaru. Čipkári, ako boli nazývaní muži zaoberajúci sa obchodovaním s čipkami, tieto nakupovali od čipkárok a dodávali ich obchodníkom alebo priamo spotrebiteľom.

Najstarší údaj o čipkároch pochádza z Kremnice z roku 1697. Rozvoj čipkárstva nastal najmä od polovice 18. storočia. Predajom čipiek v Uhorsku, Chorvátsku, Slavónii i Sedmohradsku sa vtedy každoročne zaoberalo vyše 200 osôb. Pochádzali z 21 z pohronských obcí vtedajšieho panstva Slovenská Ľupča, napr. z Dubovej, Zámostia (časti obce Nemecká), z Hornej a Dolnej Lehoty, Jasenia, Ráztoky (okr. Brezno), Brusna a Medzibrodu (okr. Banská Bystrica).

Čipkári predávali aj výšivky, tkaniny, hrebene, nože, kosy a kosáky. Ich obchodné aktivity trvali do konca 40. rokov 20. storočia. V 19. storočí sa predajom čipiek zo Španej Doliny i z Banskej Hodruše zaoberali aj tamojšie ženy. V 1. polovici 20. storočia predávali na západnom Slovensku obchodníci i podomové obchodníčky z tejto oblasti v tunajších obciach čipky pletené v Seredi a jej okolí.

Čipkárky z myjavských kopaníc predávali svoje čipky na trhu na Myjave ešte koncom 50. rokov 20. storočia. Aj v Soľnej Bani boli ženy, ktoré chodili predávať tamojšie čipky do Prešova. Priekupníčky zo Spišského Podhradia predávali tieto čipky v Šariši, Zemplíne a na Spiši.

Materiál

Na území Slovenska plietli čipky z nití rozličného pôvodu a ich použite súviselo s obdobím a prostredím vzniku čipky i s jej účelom. Historické čipky, o ktorých nevieme, či boli pletené aj na Slovensku, boli z hodvábnych a kovových nití zlatej a striebornej farby i z ľanových nití.

V baníckych oblastiach plietli z ľanových nití čipky na predaj. Ľanové nite, pradené doma, používali aj v roľníckych čipkách, a to výrazne viac než nite konopné. V niektorých oblastiach používali vlnené nite, pre čipkárky príťažlivé farebnosťou.

Zo žihľavových nití, nazývaných mizikor či necikor, plietli čipky v okolí Nového Mesta nad Váhom. Tu i v okolí Chorvátskeho Grobu a v Soľnej Bani plietli čipky aj z hodvábnych nití. Na pletenie slúžil aj surový nespradený hodváb, nazývaný šušeľ. V 20. storočí sa rozšírilo používanie bavlnených nití rozličnej hrúbky a značiek.

Pre čipkárky bola lákavá najmä pestrosť ich farieb. V 1. polovici 20. storočia sa začali používať aj nite zo syntetických vlákien.

Zdroj: Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV