Choďte za pás, pani Krescanková Dibáková (otvorený list)
Vážená pani redaktorka,
formou tohto otvoreného listu reagujem na zavádzania a dešpekt k pracujúcim, ktorých ste sa dopustili v diskusnej relácii s poslankyňou NR SR Beatou Juríkovou. Nielenže ste dezinterpretovali tvrdenia premiéra SR, ale naviac ste podporili stereotyp o menejcennosti manuálnej práce.
Sú ľudia, ktorých denne stretávame - a napriek tomu ich nevidíme. Sú to tí, ktorí vstávajú skoro ráno, stoja za pásom, sedia za volantom, obsluhujú zákazníkov, držia služby v noci, opravujú, čistia, vyrábajú, starajú sa. Bez nich by sa krajina zastavila. A predsa sa o nich hovorí čoraz menej. A svojím osobným prístupom a evidentným dešpektom k manuálnej práci k tomuto stavu prispievate aj Vy, pani redaktorka.
Ak dnes premiér tohto štátu poukazuje na to, že po remeselných profesiách je vyšší dopyt ako po iných, nie je to „chvála proletariátu“ - ako to (dez)interpretujete, ale pomenovanie reálneho stavu na trhu práce. Nie je to ani závan rétoriky spred roku 1989 ako sa ponosujete. Je to fakt, na ktorý v každodennej realite upozorňujú aj zamestnávatelia. Alebo aj oni podľa Vás glorifikujú proletariát rétorikou spred roku 1989, pani redaktorka?
Mimochodom, práve v období pred rokom 1989 má svoje korene stereotyp, že vysokoškolský diplom je vstupenkou k prestížnej práci. Pod vplyvom pretrvávania tohto stereotypu pracovný trh už celé dekády trpí asymetriou medzi absolventami škôl a reálnymi potrebami trhu práce.
Nielen pre Vás, ale aj pre čitateľov tohto listu uvediem Vami vytrhnuté slová premiéra do pôvodného kontextu.
Premiér vystupoval na súťaži Skills Slovakia, kde si merajú svoj talent a zručnosti študenti odborných a učňovských stredných škôl. Mladí ľudia, ktorí sú v okruhu rovesníkov - aj pod vplyvom médií - častokrát vnímaní ako menejcenní. Pretože neštudujú na gymnáziu a nemajú ambíciu pokračovať na vysokú školu. Premiér Fico tým, že pomenoval reálny stav na trhu práce dodal týmto mladým ľuďom motiváciu do ďalšieho štúdia, práce a pomohol im na prahu dospelosti uvidieť a pochopiť ich reálnu hodnotu pre spoločnosť.
Naopak Vy, Vašimi otázkami týmto mladým ľuďom opätovne dokazujete, že ich miesto v spoločenskom rebríčku má byť niekde dole.
Vážená pani Krescanková Dibaková.
Touto cestou si dovolím dať Vám dve odporúčania.
Za prvé, choďte aspoň na týždeň či dva pracovať do fabriky za pás. Alebo do hypermarketu dokladať tovar či blokovať nákupy. K remeslám Vás, žiaľ, nepustia. Nerobím tak zo zlomyseľnosti, ale z úprimnej snahy pomôcť Vám k pochopeniu reality práce. Lebo tá Vám evidentne uniká. Ak máte o takýto experiment záujem, rád Vám pomôžem s jeho realizáciou. Mám s tým svoje skúsenosti a aj na základe nich Vám úprimne ponúkam v tomto smere pomoc.
Druhé odporúčanie spočíva v tom, aby ste si do svojich relácií pozvali aj ľudí práce. Obyčajných. S ich bežnými problémami. Odborárov, vodičov, pokladníčky, rušňovodičov, zváračov, tlačiarov.
Vypočujte si ich a sprostredkujte ich životy divákom. Nemusíte sa ako novinárka spoliehať na sprostredkované informácie progresívnych politikov z ich potemkinovských výjazdov do regiónov. Alebo môžete ísť so mnou do fabrík, ktoré navštevujem a robiť to, čo robím ja: rozprávať sa s ľuďmi práce. Nie o tom či majú, alebo nemajú radi Fica. Ale o tom, ako žijú.
Vážená pani redaktorka,
želal by som si, aby ste môj otvorený list nechápali konfrontačne, ale ako podanú ruku. Pracujúci ľudia sú dnes na Slovensku prakticky neviditeľní. A preto potrebujú byť v prvom rade videní a počutí.
S pozdravom
Artur Bekmatov, poradca predsedu Vlády SR v oblasti ochrany pracujúcich, sociálnych vecí a spolupráce s odbormi / fb
