JUDr. Martin Ribár - advokát a predseda OZ ZA DEMOKRACIU A PRÁVNY ŠTÁT / fb

Milí naši sledovatelia - na našej stránke riešime takmer vždy vážne témy, právo, spravodlivosť, trestné konania či spoločenské problémy. Dnes si však dovolím jednu osobnejšiu a oddychovejšiu tému a pár postrehov k DEŤOM a ich RODIČOM.

O pár dní skončí moja 36. sezóna „v kimone“ pri jude a ju-jitsu, začal som s tým v roku 1990. Trénerskej činnosti sa venujem už takmer 30 rokov a posledných približne 10 rokov sa venujem trénovaniu detí. Za ten čas som stretol stovky detí v telocvični, v našom „dojo“.

A práve pri deťoch si už dlhšie všímam jeden trend.

Mám pocit, že celkovo klesá ich fyzická zdatnosť, odolnosť a schopnosť vytrvať. Samozrejme, existuje množstvo výnimiek, šikovných a pracovitých detí, ktoré si zaslúžia obdiv. Vo všeobecnosti však vidím, že mnohé deti sa pri prvom neúspechu vzdávajú. Nechce sa im. Keď niečo nejde hneď, strácajú záujem.

A úprimne si myslím, že veľkú časť zodpovednosti nesú aj ich rodičia.

Nie preto, že by svoje deti nemali radi. Práve naopak. Často ich majú radi tak veľmi, že im nechcú dopriať ani trochu nepohodlia, námahy či sklamania. Lenže život nie je nastavený tak, že robíme iba to, na čo máme práve náladu. V živote robíme mnoho veci, ktoré „sa nám nechce“.

Vo väzbe „mi odišlo zdravie“, hlavne pohybový aparát. Po výmene bedrových kĺbov a kvôli problémom s chrbticou jednoducho mnoho vecí nemôžem a nedokážem v telocvični robiť, som proste fyzicky limitovaný.

O to viac vnímam to, že „ja by som chcel, ale nemôžem“. Mnohé deti „môžu, ale jednoducho sa im nechce“ a rodičom často stačí, že sa deťom nechce. A tak deti niekedy zo dňa na deň skončia s trénovaním a športom len preto, že sa im nechce.

Deti by sme nemali nútiť do niečoho nasilu. Niekedy však treba jednoducho neustúpiť deťom. Musíme ich naučiť, že niektoré veci treba dokončiť, že prekážky sa prekonávajú a že neúspech nie je dôvod vzdať sa, ale skúsiť to znova.

To neplatí iba pri športe. Platí to pre školu, prácu, vzťahy aj samotný život.

Ďalšia vec, ktorú vidím, sú mobily, tablety a obrazovky. Trávia pri nich obrovské množstvo času. A ak si máme povedať pravdu, niekedy to vyhovuje aj nám dospelým. Dieťa je ticho, sedí doma a my máme pokoj.

Lenže pokoj dnes môže znamenať problém zajtra.

Počas mojej advokátskej praxe som zastupoval aj mnoho mladistvých páchateľov trestnej činnosti. Neraz som počul vetu od ich rodičov: "Veď mali všetko. Najnovší mobil, značkové oblečenie, drahé veci..."

Áno, mali „všetko“, všetko, čo sa dá kúpiť za peniaze.

Len často nemali to najdôležitejšie. Nemali dostatok času so svojimi rodičmi. Nemali ich pozornosť.

Nemali pocit, že sú pre nich dôležitejší ako práca, povinnosti alebo obrazovka telefónu.

A preto, hoci s odstupom pár dní, si pri príležitosti Medzinárodného dňa detí dovolím zopakovať jednu jednoduchú myšlienku:

Deti nepotrebujú ku šťastiu najnovší mobil, drahé hračky ani značkové oblečenie. Potrebujú predovšetkým dve veci - náš čas a našu pozornosť.

Potrebujú, aby sme sa s nimi rozprávali, športovali, smiali sa, chodili na prechádzky, učili ich prehrávať aj víťaziť, vstávať po pádoch a nevzdávať sa.

Možno práve toto je ten najväčší dar, ktorý im môžeme dať. Nie iba na Deň detí, ale každý deň.