Pozdravujem vás z Pekingu. K správam o zhromaždeniach 17/11 som sa dostal až neskôr. A celkom dobre sa na tom bavím. Takže zhrňme si včerajšok:
1. Slávny generálny štrajk, ktorý mal otriasť hospodárstvom nebol ani generálny, ani to nebol štrajk a dopadol neslávne. Zapojenie pracujúcich? Nula. A naše opozičné snehové vločky sú rady, že sa na včerajšom daždi neroztopili. Ale mainstreamové médiá včerajšok prezentujú ako heroický úspech porovnateľný snáď len z pochodom z Buzuluku do Prahy. Mimochodom, kto ešte verí odhadom účasti z mainstreamových médií? Pretože mne sa zdá, ako by účastníkov počítala Šimečkova mama. Spôsobom, akým počítala faktúry – trikrát.
2. Odkaz novembra 89 pre verejnosť je v interpretácii študenta z Popradu (a organizátorov, ktorí ho nechali vo svojom mene hovoriť) je takýto: „Musia sa nás báť!“ Hm, takže od slobody, tolerancie a dialógu sme sa prepracovali k "Musia sa nás báť!'
Ale ako som písal nedávno – prvý deň mu kaviareň venuje virtuálnu podporu, druhý deň s ním spraví Denník N rozhovor a na tretí deň vystúpi na opozičnom zhromaždení. A opozícia môže začať hľadať nového mládežnického hrdinu na 3 dni.
Aj keď trochu sa predsa len bojím. Toho, že chalan začne znovu spievať. Lebo je asi taký hudobník ako Kalmus výtvarník.
3. Všimli ste si, ako sa bývalí tribúni novembra 89 stali karikatúrami seba samých? Celých 35 rokov po porážke prednovembrového režimu bojujú za demokraciu a stále bojujú proti nejakým komunistom. V podstate v novembri 2025 môžete dať na pódium papundeklového Mikloška, alebo Budaja pustiť ich prejav z roku 2000, alebo 2009 a bude to to isté. V tomto kontexte by som rád dal do pozornosti Ivana Hoffmana, ktorý takisto stál na tribúnach novembra 89, no dodnes si udržal zdravý rozum, nadhľad a kritické myslenie. Prečítajte si občas jeho komentáre na webe Markeru. Sú trefné a vecné. Tento človek pre mňa zostal autoritou.
4. Nie je dôležité počúvať vyslúžilých politikov - nielen tých z novembra 89 ako Ján Budaj, ale aj tých z neskorších období ako Iveta Radičová. Súčasná opozícia ich používa už len ako maskotov. Dôležité je počúvať ľudí z opozičných strán, ktorí sa hotujú na to, ako čoskoro v štáte prevezmú moc. Tých počúvajte. Aby ste zistili čo sú zač. Čo chystajú. A tým viac na výročie novembra 89.
Matovič - bez ktorého sa opozícii nepodarí vyskladať väčšinu - hovorí o prevrate. Naď na hulváta vykrikuje, ako Slovensko zbaví časti obyvateľov na základe názorovej rozdielnosti.
Pripočítajte si k tomu politikov, ktorí vypínali weby, robili čierne zoznamy nepohodlných, nasadzovali vodné delá a zistíte, že opoziční politici v podstate robia opačnú politiku ako sú názvy ich strán:
• Progresívne Slovensko nemá záujem tento štát posunúť vpred, ale zachovať neoliberálny kapitalizmus v jeho súčasnej podobe.
• V Obyčajných ľuďoch nájdete všetko možné, len nie obyčajných ľudí.
• V Demokratoch máte najvyššiu koncentráciu fanúšikov obmedzovania slobody na meter štvorcový.
• A v Slobode a solidarite by ste márne hľadali slobodu a ešte márnejšie nejakú solidaritu.
5. Sme v polovici volebného obdobia. Opozícia už dva roky „zachraňuje“ demokraciu na Slovensku. Už dva roky „udržujú“ Slovensko v Európe. No hlavne už dva roky vedú predvolebnú kampaň. Ktorú začali 1. októbra 2023, lebo sa nevedia zmieriť s výsledkami volieb. Protesty, ktoré vidíme nie sú nič iné, len mítingy v medzivolebnom období. Hecovanie svojho elektorátu, ktoré neoslovuje ani podporovateľov koalície, ani nevoličov či iné skupiny. Jednoducho s hecovaním 30% svojich voličov otravujú zvyšok Slovenska...
Zdroj: fb Artur Bekmatov
