Štefan Janšák (∗ 14. september 1886, Osuské, Rakúsko-Uhorsko – † 8. apríl 1972, Bratislava, Česko-Slovensko) bol slovenský archeológ, diplomat, stavebný odborník a spisovateľ. Mal mnohostranné záujmy, zo svojich mnohopočetných ciest zanechal množstvo zaujímavých fotografií.
Pochádzal z remeselnícko-roľníckej evanjelickej rodiny s úzkymi kultúrnymi a jazykovými väzbami na Čechy a Moravu. Jeho talent rozpoznal senický právnik Štefan Fajnor, ktorý ho podporoval v ďalšom štúdiu. Reálne gymnázium ukončil v Hodoníne, v štúdiu pokračoval na Vysokej škole technickej v Brne, ktorú ukončil v roku 1914. Pre chorobu ho neodviedli do vojska a ostal pracovať na technike v Brne ako asistent.
Už v roku 1907 publikoval v Ľudových novinách články o tragédii v Černovej, ktoré štátny prokurátor vyhodnotil ako poburovanie proti uhorskému štátu, Janšák bol celkovo väznený osem mesiacov. Úzko spolupracoval so svojím učiteľom a sponzorom – poslancom uhorského snemu doktorom Pavlom Blahom.
Po prevrate sa zapojil do politickej činnosti už za krátkeho trvania skalickej vlády. Vzápätí bol vymenovaný za referenta pre verejné práce na Šrobárovom ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska kde zastupoval aj P. Blahu na čele referátu pre poľnohospodárstvo. V roku 1920 sa ako hospodársky expert československej vlády zúčastnil na Parížskej mierovej konferencii.
V rokoch 1921 – 1923 sa za československú stranu podieľal na príprave reparačnej a obchodnej zmluvy s Maďarskom, v rokoch 1938 – 1939 bol účastný na práci slovensko-maďarskej delimitačnej komisie.
Počas medzivojnového obdobia zastával Štefan Janšák rôzne významné funkcie. Bol predsedom Spolku československých inžinierov na Slovensku, členom predsedníctva Obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave a Zväzu slovenských priemyselníkov.
Významným štátnym úradníkom ostal aj po roku 1945. Bol povereníkom SNR a napomáhal pri obnove vojnou zničeného Slovenska. Svoje prežité detstvo v Osuskom popísal v románoch Boli časy, boli... a Posledný suplikant.
Štúdium: Gymnázium v Hodoníne (1900 – 1907), Vysoké učení technické v Brne (1907 – 1914)
Pôsobenie: Praktikant u staviteľa Milana Harminca (1914), úradník Obchodnej banky v Skalici (1914 – 1916), asistent na VUT v Brne (1918), tajomník Dočasnej vlády pre Slovensko v Skalici (1918), vedúci rezortu verejných prác na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska v Žiline a Bratislave (1918 – 1920), prednosta expozitúry Ministerstva verejných prác (1920 – 1928), Štátnej stavebnej služby pre Slovensko (1928 – 1945), prezidiálny šéf a námestník povereníka pre dopravu a verejné práce (1945 – 1948), externý lektor predhistorickej archeológie na Univerzite Komenského a Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (1948 – 1958)
Archeológ, historik. Bol priekopníkom exaktných metód v slovenskej archeológii, objavil približne 400 archeologických lokalít. O. i. je objaviteľom keltského opevneného sídliska na vrchu Pohanská v roku 1928, jeho zbierka obsidiánov patrí k najväčšej v strednej Európe a je súčasťou Slovenského národného múzea v Martine.
Významné sú jeho štúdie z historickej geografie a biografické štúdie (Život Dr. Pavla Blahu I. a II., Život Štefana Fajnora).
Venoval sa aj prekladateľskej činnosti z francúzskeho a maďarského jazyka. Prispieval do viacerých periodík, zborníkov a kalendárov (Prúdy, Ľudové noviny, Nová domová pokladnica, Živena, Sloboda, Tvorba, Slovenské pohľady, Historický časopis, Kultúra, The Slavonic Review a ďalších), redigoval časopis Prúdy a Zborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti.
Bol predsedom Muzeálnej slovenskej spoločnosti (1946 – 1962), Slovenskej archeologickej spoločnosti pri SAV (1962 – 1972) a ďalších inštitúcií. Stal sa rytierom (1930) a dôstojníkom francúzskej Čestnej légie (1934), bol vyznamenaný Radom práce (1971), získal viacero literárnych ocenení.
Ako diplomat sa zaslúžil o rozvoj dobrých vzťahov s Francúzskom, ako prekladateľ prekladal diela z francúzskej literatúry. Dlhé roky bol predsedom spoločnosti Alliance Française v Bratislave a podstatnou mierou sa zaslúžil o otvorenie gymnázia s francúzskym vyučovacím jazykom v Bratislave.
Na sklonku života pôsobil ako vedec a pedagóg. Zomrel na následky ťažkej choroby a je pochovaný na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave.
