Mám pocit, že na školách dnes nevyrastá iba generácia detí, ktoré sa učia matematiku, jazyky či dejepis. Vyrastá tam aj generácia, ktorá sa veľmi skoro učí porovnávať.
Kto má aký telefón, kto nosí aké tenisky, kto má značkovú mikinu, kto bol cez leto pri mori, kto má bohatších rodičov, kto vyzerá lepšie na fotografii a kto dokáže navonok vytvoriť presvedčivejší obraz toho, že sa má dobre. A niekedy mám pocit, že práve toto začína byť pre deti dôležitejšie než to, čo majú v hlave.
Nemyslím si pritom, že problémom sú samotné drahé veci. Ak rodičia môžu dieťaťu kúpiť kvalitné oblečenie, telefón alebo ho vziať na peknú dovolenku, nevidím na tom nič zlé.
Problém vzniká v okamihu, keď sa z vecí začne odvodzovať hodnota človeka. Keď značka na mikine začne rozhodovať o tom, kto je „niekto“ a kto je v triede tak trochu menej. Keď sa z obyčajného oblečenia, telefónu alebo dovolenky stane vstupenka do určitej skupiny a zároveň nástroj, ktorým možno niekoho druhého veľmi nenápadne ponížiť. A nemusí ísť ani o otvorené šikanovanie. Deti dokážu byť v tomto smere mimoriadne sofistikované. Stačí pohľad. Úškrn. Poznámka vyslovená správnym tónom. „To máš odkiaľ?“ „To ešte niekto nosí?“ „Ty nemáš nový iPhone?“ Formálne sa vlastne nič nestalo. Nikto nikoho neudrel a možno ani priamo neurazil.
Napriek tomu dieťa veľmi presne pochopilo odkaz: nezapadáš. Nemáš to, čo máme my. Nie si na našej úrovni. A práve táto pasívna agresia býva niekedy oveľa zákernejšia než otvorený konflikt, pretože sa veľmi ťažko dokazuje a ešte ťažšie vysvetľuje dospelému, ktorý povie: „Veď ti vlastne nič nepovedali.“ Lenže povedali. Len iným spôsobom.
A výsledkom je, že dieťa začne neustále sledovať samo seba očami ostatných. Nie čo viem, ale ako vyzerám. Nie čo ma baví, ale čo si o mne pomyslia. Nie kým som, ale ako pôsobím. Namiesto prirodzeného vytvárania vlastnej identity sa učí budovať svoju prezentáciu. Musím mať správne oblečenie. Správne topánky. Správny účes. Správny telefón. Musím ukázať, kde som bol cez víkend. Musím pôsobiť sebavedomo. Musím vyzerať, že sa mám dobre. Musím ostatným dokazovať, že za niečo stojím. A toto považujem za mimoriadne nebezpečné.
Pretože ak dieťa príliš skoro prijme predstavu, že jeho hodnota je závislá od reakcie okolia, začína sa pohybovať v nekonečnom kolotoči dokazovania. Vždy totiž príde niekto, kto má drahšie topánky, novší telefón, lepšiu postavu, krajšiu fotografiu, exotickejšiu dovolenku alebo viac sledovateľov.
Tento súboj sa nedá vyhrať. Dá sa v ňom iba donekonečna pokračovať. A potom sa možno čudujeme, prečo sú deti neisté, prečo sú precitlivené na hodnotenie druhých alebo prečo tak veľmi riešia svoj vzhľad. Lenže ony vyrastajú v prostredí, ktoré ich neustále učí, že byť nestačí. Treba aj vyzerať. Nestačí niečo vedieť. Treba to správne odprezentovať. Nestačí mať dobrý život. Treba vytvoriť dojem dobrého života.
A bolo by veľmi jednoduché obviniť z toho deti. Lenže deti tento svet nevytvorili. Ony ho iba veľmi rýchlo pochopili. Vytvorili sme ho my dospelí. My fotografujeme úspech, ukazujeme luxus, porovnávame autá, domy, dovolenky, postavy a životné štýly. My sme vytvorili sociálne siete, na ktorých sa obyčajnosť príliš nenosí a každý má potrebu ukázať najmä to, čo vyzerá dobre. A potom sa pohoršujeme nad tým, že deti robia presne to isté na školských chodbách.
Možno by sme sa preto mali menej pýtať, prečo sú dnešné deti materialistické, a viac sa pýtať, čo sme im vlastne ukázali ako hodnotné. Pre mňa by škola mala byť jedným z posledných miest, kde nerozhoduje peňaženka rodičov. Miestom, kde má mať väčšiu hodnotu zvedavosť než značka tenisiek, charakter než telefón a schopnosť premýšľať než počet lajkov. Miestom, kde dieťa pochopí, že nemusí nikomu dokazovať svoju hodnotu tým, čo má na sebe alebo čo dokáže vystaviť na obdiv.
Pretože raz zo školy odídu. Telefóny zostarnú, značky sa zmenia, móda zmizne a fotografie zapadnú medzi tisíce ďalších. A nakoniec zostane presne to, čomu sme dnes možno venovali najmenej pozornosti - čo majú tie deti v hlave, čo majú v sebe a akými ľuďmi sa z nich stali.
Ondrej Kubík, 2026 / fb Slepé miesto
