Juraj Draxler: Kríza na Slovensku: bol to škaredý mesiac, otrasný posledný týžden. A lepšie to v dohľadnom čase nebude

Pritom naozaj nejde len o tie primitívne hádky medzi vládnymi politikmi a všetky tie kriky na tlačovkách a v parlamente. Kríza je dlhodobá a prejavuje sa aj tým, ako málo reálnych vecí sa vlastne rieši.

Na jednej strane je totiž veľká časť politickej diskusie naplnená veľmi emotívnymi témami, ktoré ale nesúvisia priamo s fungovaním štátu a jeho efektívnosťou: Rusko a Ukrajina, migrácia, Fico proti Šimečkovi a naopak, a ostatní proti ostatným.

Áno, kričí sa aj o veciach, ktoré už majú k fungovaniu štátu bližšie (opadávanie omietok v nemocniciach, "penzióny" postavené z eurofondov a podobné lahôdky). Ale to je skôr výsledný stav toho celkového (ne)fungovania štátu.

Naopak, sú veci ktoré priamo ukazujú, ako zle štát funguje. Skúsme pár:

- Slovenský parlament prerokúva viac zákonov ako takmer ktorýkoľvek iný v Európe. Intenzívne ho papiermi kŕmi vláda a ešte viac spásonosných návrhov tlačia samotní poslanci. Je to klaunská šou, ktorá beží dlhodobo, bez ohľadu na to, kto vládne. Zákony sa nepripravujú tak, aby vydržali dlhodobo, oni sa berú ako gesto, že vláda a poslanci niečo robia. A tak to aj dopadá, zákony sa potom opravujú, tie opravy sa neskôr tiež opravujú, atď.

- Takáto bezkoncepčnosť ale vládne aj na ministerstvách. Máloktoré má jasný pracovný plán na štyri roky volebného obdobia, ktorého sa ako-tak drží. Ono to vlastne začína už deň po voľbách, keď strany zabudnú na väčšinu volebných programov a začnú písať vládny program, akosi nanovo. A potom rýchlo zabudnú aj na ten a priebežne vymýšľajú rôzne ďalšie zlepšováky správy veci verejných.

- Pri tomto pracovnom štýle ani nemôže prekvapiť, že napríklad ani žiaden program čerpania eurofondov nejde hladko podľa úvodného plánu. To isté sa týka príbuznej jednorazovky, Plánu obnovy.

My sme z tých obrovských objemov peňazí mohli mať postavených niekoľko architektonicky povznášajúcich verejných budov, niekoľko interaktívnych výstav vedy, niekoľko rozvinutých spoluprác výskumu na svetovej úrovni, fungujúci ekosystém podpory inovatívnych firiem, zopár pekne nadizajnových inovatívnych riešení služieb občanom. A máme... nič moc.

U nás sa prerába všetko. Aj to, čo má dlhší čas jednotnú nálepku.

Keď sa schvaľoval "2. pilier" tak jeho hlavnou výhodou malo byť, presne podľa nôt Svetovej banky, že sa tým penzijný systém izoluje od rozhodovania politikov. Lenže v skutočnosti si dôchodkový systém odvtedy zažil desiatky novelizácií, a aj samotný 2. pilier je vo svojom fungovaní značne odlišný od toho, ako fungoval pred 10, 15, či 20 rokmi.

Opravujú sa aj ústavné zákony, ktoré mali byť akože bez kontaktu so zákonodarcami na veľmi dlhú dobu (pekný príklad je ústavný zákon o dlhovej brzde).

V iných oblastiach sa na stabilitu ani len nehráme, pravidlá sa menia každých pár mesiacov (napr. daňovo odvodový systém).

A toto sú problémy prístupu celého politického spektra, nielen jednej garnitúry. (Ak si niekto mysí, že po odstránení banditov a dosadení neurotikov a profesionálnych "dobrých žiakov", tekavých a detinsky naivných, sa veci nejako všeobecne zlepšia tak gratulujem, aj ja by som chcel mať takúto naivitu, možno by sa životom kráčalo veselšie a ľahšie.)

No keď to v štáte takto hrkoce na každom kroku, tak je pravdepodobné, že ten vývoj k lepšiemu nebude veľmi rýchly.

Vývoj k čomu? Čo by takého chcel občan? Mladý, starý? Alebo emigrant, jeden z približne 250 tisíc občanov SR, ktorí sa nejakou formou dlhodobo zdržiavajú v zahraničí? Čo by niektorí z nich potrebovali na to, aby sa im veľmi chcelo vrátiť? Čo by potrebovali energickí a ambiciózni, aby si nevyčítali, že ešte neodišli? Alebo proste hocikto, kto chce normálne žiť a pri tom ešte aj často živiť rodinu?

Napríklad niečo z tohto:

- Normálne fungujúce obytné štvrte, nie satelity bez chodníkov a s minimom miesta na hranie pre deti (nie všetky, ale mnohé), s dlhým dochádzaním a vozením detí tam a naspäť do školy a na krúžky, v zápchach, rozliate bez ladu a skladu a architektonickej citlivosti kade-tade po poliach. (Mnohých tieto monštrozity šokujú, ale je veľa aj takých, ktorí si v nich žijú pomerne spokojne a odovzdane, čo tiež niečo vypovedá o stave spoločnosti.)

- Tým pádom aj dostupné bývanie. Nekonečný seriál o štátom podporovanom nájomnom bývaní, ktoré stále nie je, je jedným z najväčších trapasov tejto krajiny. Podobne ako neschopnosť trochu siahnuť do daňového systému (v tomto prípade oprávnene), aby sa problém s bývaním riešil. Nie sú to v skutočnosti až také zložité veci.

- Pre prípad, ak sa stane niečo zlé, tak nemocnice, kde vás nevíta vo vstupných priestoroch turecký bazár rôznych obchodíkov a hlavne informačný chaos - nevedno, kam ísť, a pacienti blúdia po budovách. Po linoleách ušmudlaných dlhými rokmi používania a popri sem-tam rozbitých kachličkách. V lepšom prípade.

- Niečo nové pekné. Áno, občania nežijú len platmi či kvalitou práce. Napríklad chcú vidieť v krajine niečo pekné, ideálne nové a pekné, aby mali aj pocit, že žijú na správnom mieste, v štáte, ktorý je akcieschopný a vie postaviť pekné a výrazné mosty, stanice, či verejné administratívne budovy. Namiesto tých ničnehovoriacich kociek klientských centier a podobne.

- Civilizačnú silu. Nie každého to zaujíma, ale citlivejší, rozhľadenejší, kreatívni ľudia sa zaujímajú o civilizačné veci, prejavujúce sa v umení či vede. Slovensku veľmi chýba to, že má len veľmi málo historických či súčasných osobností, ktoré by jasne a bezosporne zaujímali nejaké veľké miesto v prírodných či spoločenských vedách (zabudnime teraz na mýty typu Banič vynálezca padáka). Aj niektoré malé štáty ich majú (Pobalťania majú v histórii veľké vedecké osobnosti typu Juriho Lotmana či Marije Gimbutas, ešte aj Slovinci dnes aspoň toho Žižeka, nech už je jeho reálna hodnota akákoľvek). To by až tak nemuselo prekážať, keby sme vedeli ukazovať na potenciál, ktorý máme a piplať si ho - a my v prírodných vedách, aj v technike, máme pár mozgov, len sa na nich spoločensky srdečne kašle. Ale to potom silno prispieva k tomu prehliadaniu vo svete a k domácemu pocitu, že vlastne okrem prírodných daností a fabrík sme takí nejakí nijakí. To ale naozaj nie je problém šíreho sveta, ale domácej vôle niečo so sebou robiť.

Pozor, určite by som nehlásal to, ako je u nás "všetko zle". Samozrejme, takto odovzdané frfľanie jednak tiež ničomu nepomáha a jednak je to nezmysel. Kopa vecí u nás je nastavená pohodlenejšie ako v západných štátoch (minule som tu menoval niektoré regulačné veci), úrady fungujú relatívne spoľahlivo, atď. Len proste nie a nie sa odlepiť od tej síce stabilnej ale nízkej výkonnosti.

V konečnom dôsledku teda časť ľudí žije vcelku spokojne. Týka sa to najmä dvoch skupín:

- Vyššej strednej vrstvy. Ak ste spokojný s bežnou prácou v jednom z lepších korporátov, tak sa v takej Bratislave máte často pohodlnejšie ako v Londýne, Paríži či Bruseli. Menej kriminality, menej ošťatých zákutí v centre, menej sprejerov, dostupnejšie bývanie, viac priestoru na pohyb, lepšie vybavené admin centrá.

- Chudobnejších dôchodcov. Našich dôchodcov nemôžeme z hľadiska životného štandardu ani len náhodou porovnávať s bežným rakúskym či nemeckým dôchodcom. Ale taký dôchodca s nižími príjmami sa síce nemá dobre, ale nemá sa ani tak mizerne, ako spodných 10-20 percent dôchodcov napríklad v Británii, ktorí reálne trpia tým, že si v zime nemôžu dovoliť kúriť, majú často okolo seba v tých horších štvrtiach kopu kriminality a podobne.

Okrem týchto dvoch skupín je ale veľa, veľmi veľa ľudí, ktorí spokojní ani len náhodou nie sú.

Po prvé, obrovská časť občanov Slovenskej republiky má naozaj veľmi nízke príjmy. Vôbec nie je málo rodín, kde sú na konci mesiaca radi, že im ostalo pred výplatou na účte ešte 30 či 40 eur. Stále máme desiatky tisíc žien, ktoré dochádzajú do Rakúska robiť opatrovateľky, ale aj mládež v regiónoch bez práce, ktorá ide robiť remeslo niekde za hranice. K tomu pripočítajme bežných učiteľov, policajtov či zdravotné sestry.

Bavíme sa o stovkách tisíc ľudí, ktorým (pokiaľ nemajú napríklad niečo zdedené) sa vôbec nežije dobre. Mimochodom, niektorí z nich nemajú čo robiť, tak sa idú prejsť do obchodných centier - čo ale vôbec neznamená, že tam aj nakupujú (čo môže niektorých politikov mýliť).

Po druhé, tí, ktorí sa chcú venovať niečomu kreatívnemu, často doma nemôžu, lebo by riskovali podobne biedny život. Slabo je platená veda, na reálne umenie v krajine nie je veľmi dopyt (literatúra tým pádom umrela a to, čo sa nazýva filmy je v drvivej väčšine výsmechom umenia) a hospodárstvo neponúka až tak veľa priestoru pre šikovnú originálnu prácu.

Ak by Jozef Kabaň neodišiel do sveta, nepatril by dnes medzi špičkových svetových auto dizajnérov, ale živoril by alebo robil niečo úplne iné (lebo tu nie je ani niečo medzi, napríklad dopyt po inom type dizajnu pre domáce výrobky). Ak by Juraj Šulc nedokončil navrhovanie samohybnej húfnice Zuzana už v 90. rokoch, nasledujúce roky by už veľa šancí na niečo prelomové nedostal a išiel by možno predávať zeleninu alebo prednášať do zahraničia (lebo tak v 90. rokoch a ešte viac v nasledujúcej dekáde dopadli mnohé technické mozgy).

Prečo teda tento štát nevieme dať nejako dokopy tak, aby fungoval lepšie? Sú to stále tie isté choroby, už vyše 30 rokov:

- Vždy sa hľadajú "zázračné riešenia". Bývalo to podobné aj v niektorých iných postkomunistických krajinách (v mojej osobnej skúsenosti sa v tomto Slovákom vyrovnajú Bulhari, ktorí furt a sústavne špekulujú pri káve, že treba nejaký iný volebný systém, nejaký iný hospodársky systém a tak ďalej - všetko, len nie reálne pracovať). Preto sa slovenská "odborná verejnosť" tak upäla na 2. pilier (podobne ako v pár iných krajinách regiónu, kde potom z neho vytriezveli a buď ho okresali alebo zrušili). Preto taká viera v zázračnosť "rovnej dane". A tak podobne.

Sem patria aj ďalšie tri kategórie:

- Snaha všetko riešiť prijatím nejakého zákona.

- Snaha na veľmi komplexné veci nazerať cez prizmu "ktoré tri veci sú podľa vás najdôležitejšie" v školstve, zdravotníctve, atď. Ja hovorievam, že ak by bežní Slováci mali riešiť tvorbu nového automobilového radu pre VW, tak by sa na to pozerali tak, že treba možno zväčšiť kolesá (alebo zmenšiť), skrátiť zadnú časť karosérie (alebo predĺžiť) a, napríklad, pochrómovať výfuk. Hurá, nový model máme vyriešený!! Realita je taká, že na niečom podobnom pracujú stovky ľudí, ktorí riešia tisíce detailov fungovania automobilu aj problémov výroby. A školstvo, vedu, zdravotníctvo či priemyselnú politiku rozhodne tiež nevyriešite nejakými troma receptami a novelizáciou dvoch-troch zákonov či napísaním jedného nového. Takisto tu treba doťahovanie množstva detailov, s dôkladnou predchádzajúcou analýzou, aby potom systém fungoval.

- Viera, že vlastne to hlavné by malo byť na úradníkoch či nejakých odborníkoch a politici sú len na to, aby vo funkciách veci trochu usmerňovali. Toto je jeden z úplne základných problémov domácej politiky, a touto falošnou vierou trpia nielen mnohí voliči, ale, čo je občas šokujúce, aj podnikatelia sledujúci politiku či, samozrejme, politici samotní.

Tí si to predstavujú tak, že si osvoja, čo im niekto prinesie na papieri, prinesú to do vlády a do parlamentu a ak to funguje, tak to v turbo forme musia na tlačovkách vychvaľovať, hľa, celé politické umenie, ako nám to ide. V skutočnosti za tento prístup by ich mali čakať plamene pekelné, lebo veľa problémov jednoducho nejde riešiť bez toho, aby na vrchole pyramídy sedel niekto kompetentný, kto riadi celý prieskum problému, analýzy a potom zostavenie situácií primeraných riešení.

- Vyhováranie sa na nejaké dôvody, ktoré síce niečo čiastočne vysvetľujú, ale vôbec nie celý problém. Sem patrí aj bájne vyhováranie sa na korupciu ako keby základné zlo bolo v tom, že veľa ľudí veľa kradne a tým diagnóza má končiť. Lenže, po prvé, korupcia alebo proste neštandardné praktiky sú síce nie vždy, ale často skôr výsledkom systémových aj celospoločenských nedostatkov a naháňaním korupcie si tak spoločnosť skôr naháňa vlastný chvost. V jednom kuse, dookola.

Po druhé, ani korupcia nevysvetľuje celý diapazón zlyhaní. Povedzme si to na príklade tých eurofondov. Oni sa, samozrejme, zďaleka všetky nerozkradnú, to proste ani nejde. Lenže aj keby sa z tých takmer 13 mld. čo sú k dispozícii v jednom programovacom období úplne drsne rozobrala polovica, aj tak to nevysvetľuje, prečo je tých celkových zlepšení až tak málo (iste, máme pekne zateplené budovy a slovensko.sk, ale stále je tu kopa neodkanalizovaných obcí, ktoré podľa našich záväzkov voči Bruselu mali už dávno byť odkanalizované, mosty a zavlažovacie kanály musíme ponúkať Arabom, vlaky oproti susedným Čechom stále nič moc, štát nedokáže stále dostatočne zabezpečiť ani len učebnice, atď.).

Jednoducho, fakt je, že mimo spomínanej korupcie je tu proste aj kopa na diskusie nudného, ale významného, zlého manažmentu.

Pričom, mimochodom, niekedy je až zarážajúce, ako veľmi sa veci neriešia. Keď som bol ministrom školstva a vedy, prišiel som na lekársku fakutu v BA, aj na MatFyz, pozrel som si stav budov a povedal som, že takto to nepôjde. Dal som k dispozícii ľudí na strane ministerstva aj fakúlt, pripravili sa projekty, budovy sa zrenovovali. Prečo to nemohol spraviť nikto z mojich predchodcov? Podobne ako intervenčne zafinancovať prístavby škôl v lokalitách, kde vtedajší mini baby boom vytvoril tlak na miesta, alebo zafinancovať rekonštukcie aspoň malej časti telocviční? Alebo povedať, že proste nejde, aby si akadémia vied musela každý rok nanovo vyrokúvať zdroje štátneho rozpočtu, takto sa výskum robiť nedá, a napísať stabilizačnú zmluvu SAV so štátom?

Prečo sa to neurobilo v minulosti, zvlášť, keď toto boli problémy riešiteľné s existujúcimi prostriedkami (podobne ako kopa iných "detailov", o ktorých sa akosi nehovorí)? Stačilo mi menej chodiť na alkoholické večierky a spoločenské akcie, menej na rôzne oficiálne akty (ktoré, mimochodom, ministrom niekedy žerú neskutočné množstvo času) a namiesto toho prepisovať legislatívu a riešiť tieto drobnosti. A riešili sa. Ale často, veľmi často, to takto nefunguje.

No a popri nedospelom, infantilnom neustálom hľadaní zázračných riešení a riešení písaním zákonov, tu máme ešte jeden dôvod, prečo štát nefunguje, a to je práve problém výberu tých, ktorí by mali zabezpečovať, aby fungoval.

Lebo ak sa pozrieme na "demokratickú diskusiu" tak je jasné, že tento štát len tak ľahko fungovať nebude. Pretože čo vidia voliči ako spásu? Stačí sa započúvať:

Niektorí chcú, aby sa viac do popredia dostali "ľudia so správnymi názormi". Mazurek, ten má správne názory (že migranti sú bakaní). Aj Chmelár dobre hovorí. Aj Draxler.

No, ja možno hovorím mnohým sympatické veci, ale že by toto malo byť kritérium pre výkon verejnej moci, tak to pŕrr. Na riadenie ministerstva alebo vlády ako takej rozhodne treba oveľa viac, ako napísať nejaký čítavý textík o medzinárodnej situácii alebo domácich pomeroch. Riadenie verejnej inštitúcie chce základné manažérske zručnosti, základnú príčetnosť v štatistike, chce to tiež veľa času (a vie to byť zničujúce z hľadiska osobného života), chce to základné znalosti práva, fungovania inštitúcií EÚ a medzinárodných inštitúcií, ovládanie prinícípov verejného obstarávania, pracovno-právnych vzťahov, atď. Ak toto nemáte, tak radšej choďte s peknými rečami predávať langoše, budete tam oveľa užitočnejší (za podmienky, že ich robiť viete).

Iní zase majú skvelé dôvody, prečo to vlastne nefunguje. Jedna časť politického spektra povie, že za to môže šereš a grindil. To oni spôsobujú, že sa strácajú eurofondy, že ministri sú takí idioti, že si po roku musia opravovať zákony prednesené predtým nimi samými a že napríklad v niektorých nemocniciach chýbajú aspoň ako tak príčetné označenia budov a oddelení.

Dokonca existuje určitá nepísaná spoločenská zmluva, že čím častejšie ako politik hovoríte o grindilovi a šerešovi, tým viac si môžete vyviezť na účty v Spojených arabských emirátoch. Aspoň tak by sa to asi zdalo nejakému nezainteresovanému vonkajšiemu pozorovateľovi.

No a druhá časť politického spektra zase povie, že to preto, lebo putin a rurálne obyvateľstvo. Napriek tomu, že v tých stranách je kopa ľudí, ktorí už pri moci či už ako ministri alebo ako úradníci boli a nerobili to až na výnimky nijak extra efektívnejšie.

Kedy bude Slovensko fungovať lepšie? Až bude v politike mix ľudí s nasledujúcimi vlastnosťami:

- takých, ktorí majú dostatok vyššie uvedených technokratických zručností,

- takých, ktorí majú dostatok politických zručností - a teda vedia namiešať apel na voličské aj záujmové skupiny aj rôzne kompromisy tak, že si vedia získať a udržať moc, aspoň na obdobie nutné na presadenie toho, čo chcú presadiť,

- takých, ktorí majú vystupovanie, ktoré dokáže vzbudiť rešpekt a podľa možností občas aj nadchnúť. Je niečo iné, ak na tlačovke kričí nejaké stopäťdesiate klišé niekto, kto by mal zjavne problémy na podobne vysoké miesto mimo politiky dosiahnuť a po skončení mandátu naňho spoločnosť veľmi rýchlo zabudne, a niečo iné, ak máme vo funkcii politika, ktorý aj trochu hlbšie so spoločnosťou komunikuje, a rozpráva primerane príčetne o spoločenských či technických problémoch.

Ešte raz, je jasné, že riešenie fungovania štátu sa nezrodí nejakým spontánnym hnutím zdola. Alebo tak, že sa spontánne dá dokopy nejaká skupina kvalitných ľudí a tá potom na základe svojej kompetentnosti získa demokratický mandát. Takto to ani náhodou fungovať nebude, to je lepšie ísť si prečítať nejakú ľudovú rozprávku, tie sú menej hlúpe. Na to spoločnosť jednoducho nemá.

Ak náhodou, možno, pri dobrej zhode okolností, nebodaj nejaká ráznejšia zmena príde, tak jedine tak, ak to bude malá dostatočne súdržná skupina kompetentných ľudí s veľmi kreatívnym prístupom ku komunikácii so spoločnosťou (ktorú si môže získať len veľmi kreatívnou zmesou rôznorodej komunikácie aj masovej zábavy - politika je dnes totiž najmä reality šou).

Takmer nemožné. Jediné, čo dáva podobnej zmene nádej je prostý fakt, že vlastne všetko ostatné je k dispozícii. Slovensko má veľmi dobré geografické umiestnenie, je luxusne začlenené v top svetových inštitúciách, má slušne vzdelané obyvateľstvo, je bez vážnejších sociálnych problémov a nejakej vnútornej rozorvanosti.

Vlastne všetko k dispozícii na to, aby toto bol na život veľmi príjemný a civilizačne dôležitý kúsok sveta. Len vyriešiť ten drobný problém so značne bezduchou politikou.

Zdroj: fb Juraj Draxler