Politické diskusie by mohli byť celkom zaujímavý televízny formát. Ale to, čo sa už nejaký ten piatoček ponúka slovenským divákom, by potrebovalo iné pomenovanie. Nejde tam totiž o diskusiu, ale o niečo medzi športovým prenosom, reality šou a improvizačným divadlom.

Scenár je pritom vždy približne rovnaký. Do štúdia prídu tí istí politici, ktorí tam boli minule, predminule a pravdepodobne tam budú aj nabudúce. Divák už dávno vopred vie, čo príde: kto koho obviní, kto vytiahne starú kauzu, kto povie vetu "prestaňte klamať" a kto sa bude snažiť hovoriť tak dlho, až kým mu moderátor nevypne mikrofón (ak vôbec), alebo nespadne zo stoličky.

Samotná "diskusia" potom prebieha v osobitnom štýle. Jeden začne hovoriť, druhý mu skočí do reči, ten prvý sa nejak popletie a začne skákať do reči sám sebe a moderátor sa medzitým tvári, že to má celé pod kontrolou. Výsledkom je zvuková stopa, ktorá občas pripomína tri zapnuté televízory v jednej izbe. Argumenty sa síce objavia, ale väčšinou len na pár sekúnd, kým ich neprevalcuje ďalšie skákanie do reči.

Najzaujímavejšie je, že všetci sa tvária, akoby prišli viesť vážnu a dôležitú debatu. No keď sa na to človek pozerá dlhšie, začne mať podozrenie, že hlavným cieľom nie je presvedčiť oponenta ani vysvetliť problém divákovi. Skôr ide o to, kto stihne povedať viac sloganov za minútu a kto dokáže hlasnejšie vysloviť: "Nechajte ma dohovoriť", zatiaľ čo sám práve oponentovi skočil do reči.

A tak divák sedí pred obrazovkou a kladie si jednoduchú otázku: čo si z toho vlastne mám odniesť? Lepšie pochopenie problému? Nové argumenty? Alebo len potvrdenie, že politická kultúra sa dá niekedy sledovať podobne ako tragikomédia - človek sa síce zasmeje, ale zároveň mu trochu zamrzne úsmev na tvári, keď si uvedomí, že to celé má byť vlastne vážne.

Možno by preto stálo za to byť k divákom úprimný. Politické diskusie pokojne nechajme v televízii - len ich premenujme. Napríklad na "Preteky v skákaní do reči". Aspoň by každý presne vedel, čo ide sledovať.

#TAJM