V uplynulých rokoch sa jazyk spravodajstva citeľne posunul. Mnohé redakcie začali používať názov "Kyjiv" namiesto tradičného slovenského "Kyjev", čím sa zaradili medzi médiá, ktoré sa verejne hlásia k podpore Ukrajiny vo vojne proti Rusku. Tento krok odôvodňujú vyjadrením rešpektu k ukrajinskému endonymu, o gesto solidarity a odklon od rusifikovaných foriem. Problém je však v niečom inom.
Hranica medzi správou a názorom v spravodajstve sa totiž hlavne v slovenskom mainstreame stiera rýchlejšie, než by bolo zdravé. Aj drobné jazykové posuny, ktoré sa na prvý pohľad javia ako technikália, majú hodnotový podtext – a nie je fér, ak o tom čitateľ nevie. Keď sa v texte, ktorý je označený ako faktická správa, objavuje nekodifikovaný názov, ktorý má politickú záťaž, ide o zásah do neutrality správy.
Slovenčina ako jazyk má momentálne kodifikovaný tvar "Kyjev", čo potvrdzuje aj Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV:
"Tvar Kyjev je pravopisne správny podľa slovenských jazykových noriem a v súčasnosti je aj jediný kodifikovaný," uvádza v stanovisku z roku 2023.
(zdroj: JÚĽŠ SAV, odpovede na jazykové otázky)
Používanie formy "Kyjiv" môže byť v súčasnom politickom kontexte teoreticky pochopiteľné, ale nie je jazykovo normatívne. Redakcia, ktorá sa rozhodne tento tvar používať, by mala túto voľbu transparentne vysvetliť – najmä ak sa zároveň hlási k hodnotám ako dôveryhodnosť, korektnosť či faktografická poctivosť.
Médiá a moc nad rámcom
Viacerí mediálni teoretici upozorňujú, že médiá neovplyvňujú len to, čo si myslíme, ale aj o čom a ako premýšľame. Rámcovanie (framing) nie je len o výbere fotografií či titulkov, ale aj o tom, aké slová volíme a aké názvy používame.
Profesor George Lakoff, kognitívny lingvista, v knihe Don’t Think of an Elephant uvádza:
"Slová nesú rámce. Zmena slova mení realitu, ktorú si čitateľ predstaví.“
(Lakoff, 2004)
Ak teda spravodajský článok používa slová ako agresor, oslobodenie, okupácia či Kyjiv, automaticky tým vytvára mentálnu štruktúru, v ktorej sa čitateľ pohybuje. A to nie je nič neutrálne – ani "len jazyk“.
Kde končí novinárska nezávislosť a začína výchova čitateľa?
Tu sa dostávame k jadru problému: novinár má byť nezávislý, nie nevyhnutne neutrálny, ale zároveň má jasne rozlišovať medzi faktami a postojmi. Komentár nech je komentár. Správa nech je správa. Ak sa rozhodnem v spravodajskom článku nahradiť tvar Kyjev tvarom Kyjiv, hoci nie je kodifikovaný, potom nie som nestranný – som angažovaný.
Na Slovensku tento princíp nie je vždy uplatňovaný. Napr. v redakcii Denník N sa tvar Kyjiv už udomácnil a v článku Kyjev je Kyjiv a v Denníku N ho tak aj budeme písať z roku 2022 vysvetlil šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný odôvodnenie, v ktorom zároveň priznáva, že toto ich rozhodnutie je politické. Iné redakcie sa (zatiaľ) väčšinou držia tradičného tvaru Kyjev, podobne ako TASR alebo STVR, ktoré rešpektujú kodifikované jazykové pravidlá.
Čo teda s tým?
Nie, nejde o žiadnu "rusofíliu" ani "jazykový konzervativizmus". Ide o rešpekt k čitateľovi, ktorý má právo na to, aby mu boli fakty servírované bez rámcovania a ideologického podtónu. Postoj má mať čitateľ, nie správa.
Komentáre, blogy, eseje, hodnotenia – nech sú aj hodnotovo ostré. Ale ak redakcia začne hodnotiť už výberom názvu mesta v spravodajskom článku, dostáva sa na tenký ľad. Nie preto, že by "nemala právo", ale preto, že tým predchádza čitateľovmu úsudku.
#TAJM
