Od októbra zmenia železiarne názov na Nippon Steel Slovakia. V súlade s preberaním pôvodne americkej firmy Japoncami.
Pôvodné Východoslovenské železiarne boli celkom právom pýchou Slovenska (a Československa). Za pomerne krátku dobu vznikla na zelenej lúke pomerne moderná fabrika, jeden z pilierov industrializácie Slovenska a Československa.
Zároveň je pre mnohých bolestivým príbehom to, ako skončila najprv v amerických a teraz japonských rukách. Muselo to byť?
Úprimne povedané, ak je krajina hospodársky otvorená, v prípade železiarní je ťažké držať sa mimo globalizačných procesov. Iste, máme aj príklady úspešných železiarskych spoločností ovládaných slovenskými manažérmi: Třinecké železárny Moravia Steel (v ČR, ale sprivatizované Slovákmi) a Železiarne Podbrezová. Ale to ide o špecifickú výrobu. Veľké objemy surového železa, ocele, plechov pre automobilky, plechov pre stavebníctvo - to je náročný biznis, v ktorom dominuje pár globálnych hráčov.
Problém je inde: ešte v 90. rokoch boli časti domáceho hospodárstva, ktoré mali potenciál na celkom slušný rozvoj čiastočne s domácou kontrolou. Príkladom je niekdajší mocný strojársky holding DMD, ktorého úlohou bolo pre niektoré výroby vytipovať vhodných zahraničných vlastníkov, ktorí by ich dlhodobo rozvíjali, pre niektoré vytvoriť s investormi joint venture a niekde si zachovať domácu kontrolu. Každá fabrika je iná, žiada si špecifický prístup.
Bohužiaľ, počas Dzurindovej vlády sa potom dané fabriky doslova neuveriteľným spôsobom rozobrali (DMD funguje dodnes, ale je to malý zvyšok toho, čo bolo kedysi). Potom musela prísť až česká rodina Strnadovcov, aby z častí bývalej strojárskej a zbrojárskej československej výroby začala nanovo budovať silnú skupinu. Pritom toto mohlo byť už dávno a pod kontrolou Slovákov.
A tak to bolo aj v mnohých iných častiach hospodárstva. Najprv sa vo fabrikách nezodpovedne správali privatizéri - typickí príklad boli práve rezešovci, ktorí rozhadzovali peniaze tak, že im potom banky VSŽ ľahko zobrali (zle skončila aj vlastnícky prepojená Priemyslená banka, čo je iný príbeh, ale podobný). No a po domácich privatizéroch sa potom za Dzurindovej vlády išlo do druhého extrému a stavilo sa na čo najrýchlejšie rozpredávanie podnikov aj pôdy zahraničným investorom.
Pritom vo Francúzsku či v Nemecku, tradičných západných priemyselných veľmociach, dodnes existuje silné prepojenie medzi štátom a kľúčovými výrobnými či energetickými podnikmi. Niekde štát vlastní kontrolné podiely cez štátne finančné podniky, niekde existuje komplikovaný vzťah cez rôzne personálne prepojenia medzi podnikmi a politikou (Nemci sú v tomto špecialisti, aj akože nezávislé podniky si do manažmentu a dozorných rád berú bývalých politikov, ktorí zabezpečujú hladné prepojenie záujmov).
U nás sme išlo z extrému - centralizované hospodárstvo s plným štátnym vlastníctvom - do extrému - všetko do súkromných rúk. Lebo "štát je zlý vlastník" - iróniou je, že jednou zo zamýšľaných vlajkových lodí domácich ultra liberálov bol tzv. "Projekt Singapur" - pritom práve Singapur je príkladom štátu, ktorý je masívnym vlastníkom domácich aj zahraničných firiem.
Mimochodom, podobne Čína, kde 4 z 5 najväčších automobiliek sú pod kontrolou štátnej holdingovej firmy - pritom sú to dravé žraloky, rýchlo dobýjajúce globály trh. Proste, brať nejaké krátke motto ("štát je zlý vlastník") ako recept na riešenie zložitých hospodárskych problémov je pekné hlúpe. Ale vo svete to je tak, že hlúpo riadené krajiny prehrávajú. Najhoršie je, keď sa ten prístup veľmi nemení, bez ohľadu na garnitúru.
Príbeh VSŽ a potom U.S. Steelu v tomto kontexte aspoň nie je z tých horších. Dzurindova vláda síce predala firmu už vtedy upadajujúcej U.S. Steel, po silnom americkom lobingu, ale americká firma tento podnik, ktorý jej hneď priniesol mimoriadne zlepšenie jej profilu (mimoriadne pridal kapacitu) chvalabohu aj rozvíjala.
Zmena vlastníka z jedného zahraničného hráča na iného, globálnejšieho, tak nebude sama osebe nijakým veľkým predelom.
Ale aj tak je celý príbeh mementom - ešte raz, išli sme z extrému do extrému, v pribehu 10 rokov bola zrazu väčšina podnikov v rukách zahraničných vlastníkov a tento proces nebol nijak extra riadený, skôr chaotický.
Premyslená, dobre vnútorne vyargumentovaná hospodárska politika je pritom základ. Od nej nakoniec závisí aj zvyšok všetkého materiálneho v štáte: od kvality infraštruktúry až po výšku dôchodkov (netvoria sa samé). Treba to stále pripomínať.
Zdroj: fb Juraj Draxler
