Ak niekto moderuje diskusnú reláciu skoro štvrťstoročie môže to znamenať, že je výborný moderátor, no rovnako to môže znamenať, že sa len zabetónoval, usadil sa ako žaba na prameni a nedovolil nikomu inému popri sebe vyrásť.
Človek by mal vedieť prísť aj odísť. Poznať ten správny čas. Neprekročiť mieru. Svoju, aj mieru svojich konzumentov. Nemám väčšiu radosť, než keď počujem alebo vidím svoje študentky a študentov v rádiu a v televízii. Vtedy si hovorím, super! Má to zmysel, sú oveľa lepší ako ja, keď som začínal. Dobrého učiteľa a platí to v každej profesii, vrátane novinárstva, poznáme podľa toho, koľko nasledovníkov si vychová. Koľko nových osobností pri ňom vyrastie. Koľkým to dovolí.
Treba nám v médiách viac sebavedomia. A menej strachu. Kvalitná žurnalistika, rovnako ako demokracia, nestoja na jednotlivcoch. Uzurpátorské výkriky typu, odídem a zrúti sa svet, nie sú ničím iným iba obrázkom nekritického ega. Hrdinstvom môže byť odísť, ale ešte väčším v krízových situáciách zostať. Máme príliš veľa revolucionárov na barikádach, málo takých, ktorí vedia revolúciu preniesť do praxe. Každá jedna zmena sa rodí potichu, nenápadne. Nepotrebuje námestia. Inšpiruje sama ak tí, ktorí chcú inšpirovať, stoja za to.
Mám rád revolucionárov Kristovho vzoru. Nekričal, nevybíjal si zlosť na iných. Rešpektoval inakosť druhého i jeho tempo. Možnosti. Namiesto sily uprednostňoval slobodu rozhodnúť sa. Nikdy nepáchal násilie. Fyzické. Ani mentálne.
Myslím po tieto dni na verejnoprávnu STVR. Jej zamestnanci potrebujú vedieť, že takmer každý z médií, kto si ju berie do úst, činí tak z pozície konkurenta. Konkurencia je ošemetná záležitosť. Nemala by podliehať tlaku preceňovania. Nie všetko, čo hovorí protistrana, je pravda. Skoro vždy ide o konkurenčný boj. Popravde, naše verejnoprávne médiá dávajú zamestnancom toľko slobody, koľko neponúka žiadny iný mediálny dom. Kde inde by ste mohli verejne opľúvať zamestnávateľa, hejtovať ho a súčasne sa dožadovať práv? Je schizofrenické kritizovať, nebyť spokojný a napriek tomu vehementne zostávať. Kam si sa stratila vnútorná integrita? Nejde len o vzťah súčasného manažmentu a zamestnancov. Všetky doterajšie riešili to isté.
Zamestnanci STVR by si mali osvojiť hrdosť. Mať sebavedomie. Neskláňať sa zbytočne pred konkurenciou. Je to iba konkurencia. Čím horšie pre STVR, tým lepšie pre ňu. Nemali by zbytočne pomáhať neprajníkom. Sloboda bez zodpovednosti neobstojí. V prípade konsolidácie nejde o revanšizmus. To by musela skončiť väčšina zamestnancov, lebo majú iné politické preferencie ako súčasný vládny establišment. Sledujúc ich vyjadrenia na sociálnych sieťach a vo verejnom priestore, žasnem. Prvý by som sa ich zastal, ak by im niekto bránil. Je to mentálny svet na ktorý má jedinec právo. Novinár však nemá právo, najmä nie vo verejnoprávnom médiu, vnucovať vlastný mentálny svet iným. Zamieňať si osobnú slobodu s anarchiou. Nakoniec, profesionál je profesionálom aj na sociálnych sieťach. Veľké mediálne domy poznajú kódexy, ktoré upravujú takéto správanie. Na Slovensku absentujú. Kultivácii mediálneho priestoru by rozhodne pomohli. Vrátiť sa od hejtu k profesionalite.
Novinárčina je krehké remeslo. Vyžaduje vzdelaných, múdrych, sebavedomých a šťastných ľudí. S nadhľadom. A odstupom. Chýbajú. Nielen vo verejnoprávnej STVR. Ak by boli, Slovensko by vyzeralo inak.
Zdroj: fb Karol Lovaš / Plus7dní
