Novinári sú spoluzodpovední za vytváranie zlej nálady v spoločnosti. Za frustráciu, ktorú spôsobujú vzbudzovaním falošných nádejí namiesto poctivého pomenovávania reality a hľadania východísk z nej. Príkladom je vojna na Ukrajine.
Študentom som v rámci akademickej debaty vysvetľoval, prečo Ukrajina nemôže vyhrať túto vojnu. Zmocnila sa ich panika. Depresia. Sklamanie. Médiá im predsa hovoria niečo iné. Používajú iné rámcovanie.
Ponúkol som návrh. Pokiaľ dokážete odpovedať na moje otázky inakšie ako si na ne odpovedám ja, vyfúknete Nobelovu cenu mieru Donaldovi Trumpovi.
- Ako sa dá vyhrať vojna bez vojakov? (Zatiaľ čo Rusko odvádza brancov dvakrát do roka, Ukrajina umožnila mladým mužom odísť. Milióny Ukrajincov opustili vlasť už dávno a nechcú bojovať vo vojne proti Rusku. Správy o udatnej ukrajinskej armáde boli nezodpovednou propagandou.)
- Ako sa dá vyhrať vojna bez zbraní? (Dochádzajú Ukrajine. Chýbajú tiež Únii.)
- Ako sa dá vyhrať vojna bez financií? (Ukrajina ich nemá. Súčasný dlh únie je na úrovni 600 miliárd Eur. Správa európskych audítorov predpokladá nárast na 900 miliardovú hranicu.)
Toľko moje otázky a odpovede. Argumenty, prečo nemôže za súčasnej situácie Ukrajina vyhrať vojnu.
Odpovede študentov? Konzumentov médií? Humanitárne bombardovanie Ruska! Použitie ruských aktív! Snažil som sa vecne argumentovať právom. Neúspešne. Emócie. Emócie. Emócie. Ani náznak používania kritického myslenia. Pre pochopenie kontextu si stačí prečítať reakcie čitateľov slovenských štandardných a mienkotvorných médií pod ich článkami. Ak by som bol majiteľom, hanbil by som sa, akých konzumentov mám a k čomu ich vediem. Čoho sú schopní. A neschopní zároveň. Diskutéri sú ako zvieratá odrazom svojich pánov. Vskutku nelichotivý obraz. Šéfredaktori by ho mali poznať. Možno by svoje noviny viedli inak.
„Spôsobujete nám depresiu,“ zaznela výčitka. Nie. Snažím sa vás naučiť slobode, aby ste nemuseli brať antidepresíva. Poznanie a pomenovanie stavu vecí nás robí slobodnými. Keď nimi chceme byť. A nechceme byť klamaní. Lož je náš „liek“, ktorý ordinujeme sebe. Aj ostatným.
Klamstvo o členstve Ukrajiny v NATO sa rozplynulo. To druhé, o členstve v EÚ, stále trvá. A pritom stačí len poznať základy medzinárodného práva, aby sme prestali konečne blúzniť na túto tému. Členské štáty Únie musia byť schopné garantovať európske právo na celom svojom území. U Ukrajiny – nemožné. Musela by priznať, že má územia, ktoré jej de facto nepatria. Musela by akceptovať „nové“ hranice, aby bola schopná implementovať európske právo. V opačnom prípade nie je pripravená na členstvo v európskych štruktúrach.
To sú fakty. Používanie kritického myslenia. Médiá, aj tie mienkotvorné, sa ho vzdali. Pri covide. Pri zelenej politike. Pri migračnej politike. Súčasné vyjadrenia francúzskeho prezidenta a nemeckého kancelára dokazujú minulé omyly. Na to, aby sme videli dôsledky týchto omylov, stačí absolvovať diskusiu s mladými. Za ich frustráciu sú spoluzodpovedné médiá. Hlásaním nereálnych očakávaní. Za blbú náladu medzi nami sú spoluzodpovedné médiá.
Neveríte? Pozrite sa na čitateľov našich mienkotvorných médií a ich schopnosť reagovať a vecne argumentovať. Používať kritické myslenie. Bude to bolestivé poznanie. No dôležité. Je to dno, od ktorého sa môžeme odraziť.
Ako sa dá vyhrať vojna bez vojakov? Ako sa dá vyhrať vojna bez zbraní? Ako sa dá vyhrať vojna bez financií? Tvrdím, že je to nemožné. Nie, nie som depresívny. Len slobodný. Užívateľ kritického myslenia. Túžime byť klamaní. Tak klameme. Seba. Aj druhých. Naše rozčarovanie to nijako nezmenší. Naopak. Je to cesta k ešte väčšiemu sklamaniu a zvýšeniu dávok antidepresív.
Vnímanie reality je tou najlepšou terapiou v tomto pomýlenom svete. Navzdory falošným mediálnym očakávaniam, ktoré sú čoraz agresívnejšie a nereálnejšie. Ani mne sa realita nepáči. Tým, že ju budem ignorovať, však nezmizne. Nezmení sa. Spoločnosť je infantilná. Trpí naivitou. Nereálnymi predstavami o svete, v ktorom žijeme. Vďaka médiám sú z nás ľudia postrádajúci kritické myslenie. Nemalo by to byť náhodou obrátene?
Zdroj: fb Karol Lovaš / Pluska
