"Je zázrak, že tu vôbec sedíme, rozprávame sa a podnik ešte žije," hovoria mi riaditelia magnezitky v Lubeníku, ktorá sa zubami-nechtami drží nad hladinou a z posledných síl zamestnáva necelé tri stovky zamestnancov. V regióne, kde okrem SMZ Jelšava už niet väčších zamestnávateľov.

Mnohí zo zamestnancov tu pracujú 10, 20 i viac rokov. Pán vo velíne pri vypaľovacej peci tu pracuje dokonca 26 rokov. Obdivuhodné.

Rana za ranou

Protiruské sankcie a vojna odrezali Slovmag od kľúčových zákaziek v rusky hovoriacich štátoch. Recesia a ceny energií nedovoľujú Slovmagu sa poriadne nadýchnuť. Partneri z okolitých štátov končia. Pred časom Maďari, nedávno Liberty Ostrava. S dlhom voči Slovmagu.

A to, že pri uplatňovaní sankcií sme ako štát občas pápežskejší ako pápež je už len čerešnička na tejto horkej torte.

Je malý zázrak, že vedenie a odbory sa dokázali v týchto ťažkých časoch dohodnúť na zvýšení platov o 10%.

V závere roku v Lubeníku pozastavili ťažbu magnezitu. A berú ho z neďalekých SMZ Jelšava. Medzi konkurentmi dnes vládne skôr solidarita. Ak padnú tieto podniky, tak kľakne celá dolina. Pritom Slovensko má priam svetové zásoby tejto suroviny.

Pritom čínsky magnezit privezený cez pol sveta je cenovo porovnateľný s tým jelšavským. Aj takto vyzerajú iracionálne ceny energií.

Hra o čas

Všetci dnes pozerajú výhradne na cenu surovín. Na osudy pracujúcich a budúcnosť regiónov málokto. A takmer nikto sa nezamýšľa nad tým, ako sa budú chovať dnes cenovo výhodní dodávatelia z Ázie, keď bude európska konkurencia minulosťou.

Koľko rán ešte lubenícky Slovmag znesie nikto nevie. Isté je, že mnoho už nie. A návštevy ako tá v lubeníckom Slovmagu vo mne posilňujú presvedčenie, že štát nás nemôže donekonečna nechávať napospas trhu.

Z baníkov predavači suvenírov - to je naša vízia?

Nielen remeslá miznú z našich škôl a trhu práce. Ale aj odvetvia ako strojárstvo či oceliarstvo. Kedysi naša pýcha, dnes ukážka našej bezradnosti. Bezradnosti v plánovaní, ochrane vlastného trhu, vlastných záujmov a vlastných ľudí.

Často počúvam, že regióny ako Horná Nitra či Gemer sa musia adaptovať na novú dobu. Aj v hospodárstve. Že záchrana je v cestovnom ruchu. Vždy to vo mne vyvolá trpký úsmev, keď si predstavím ako chceme z tisícok baníkov, oceliarov či strojárov spraviť recepčných, čašníkov či predavačov suvenírov.

To nie je vízia. To je rezignácia. Nie budúcnosť, ale doslova prežitie spočíva v ochrane vlastnej samostatnosti a sebestačnosti. V tomto prípade hospodárskej.

Podniky ako Slovmag sú malé. Niekto by povedal marginálne popri gigantoch. Ja som však presvedčený, že aj 300 pracovných miest si zaslúži pozornosť a pomoc. A preto budem neustále ako zlé svedomie kompetentým pripomínať existenciu a problémy podnikov ako Slovmag, Tesla či Neografia.

Zdroj: fb Artur Bekmatov