Anna Javorková patrí k najvýraznejším herečkám svojej generácie

Patrí medzi výnimočné herečky, ktorá dokáže brilantne zobraziť rôznorodé divadelné i filmové úlohy. Vďaka prerodu od rolí dievčenských, naivných mladých žien na intelektuálky, temperamentné, ale aj tragické hrdinky je často označovaná za najvýraznejšiu slovenskú herečku stvárňujúcu tragické postavy.

Narodila sa 8. októbra 1952 v dedine Hubová pri Ružomberku ako prostredné zo siedmich detí. Aj keď odmalička inklinovala k herectvu a tieto gény zrejme dostala do vienka, v známom dedinskom ochotníckom súbore nikdy neúčinkovala.

Štúdium herectva absolvovala Anna Javorková na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave v roku 1975. V SND sa po prvý raz objavila už ako 18-ročná ako predstaviteľka postavy Margitky v inscenácii Viťúzi (1970). Počas celého vysokoškolského štúdia vystupovala na prvej slovenskej divadelnej scéne ako hosťujúca herečka. V súbore Činohry SND oficiálne pôsobí takmer polstoročie - od roku 1974.

Ťažisko Javorkovej tvorby je v divadle, avšak účinkovala tiež vo filme a v televízii, kde vytvorila vyše 80 postáv. Často zobrazovala ženy túžiace po životnom šťastí. Je výraznou predstaviteľkou predovšetkým dramaticky závažných a charakterovo zložitých postáv. Svoj talent úspešne rozvíjala v rolách klasického repertoáru, ako aj v stvárňovaní súčasných žien.

Z klasických postáv bravúrne zahrala napríklad Alexandru z Čechovovho Platonova, Katarínu z Dostojevského Bratov Karamazovcov, Mášu z Čechovových Troch sestier. Bola však i pôvabnou Solveig v Ibsenovom Peerovi Gyntovi, Uljanovovou v hre Belasé kone na červenej tráve, Zuzkou v Kováčikovej Soli zeme.

Počas hosťovania SND v Prahe ju mali možnosť vidieť diváci ako Maryšu v rovnomennej dráme bratov Mrštíkovcov. V legendárnom prvom naštudovaní muzikálu Na skle maľované v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava (dnes Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava) v Bratislave hrala po boku hereckej legendy Michala Dočolomanského Jánošíkovu milú - Aničku.

Na scéne SND účinkovala Anna Javorková aj v dráme Coriolanus (2012), v Divadle Aréna ju diváci mohli vidieť v detektívnej hre Bod nula (2012).

Vynikajúco stvárnila tiež mnoho filmových a televíznych postáv. Vynikla napríklad vo filmoch Škriatok (1974), Jeden stříbrný (1976), Súkromná vojna (1977), Druhá láska (1977), Ako sa Vinco zaťal (1977), Súdim ťa láskou (1981), Pasca (1981), Nemožná (1987), Portrét Doriana Graya (1987), Fiaker číslo 21 (1999), Jesenná (zato) silná láska (2003), Tajné sny (2004) či Chuť leta (2009).

Z ďalších úloh možno spomenúť jej účinkovanie v televíznom seriáli Odsúdené (2009, 2010). V roku 2009 na doskách trnavského Divadla Jána Palárika vynikajúco stvárnila legendárnu herečku v predstavení Tajomstvo Grety Garbo.

Anna Javorková získala za svoju tvorbu viaceré ceny a ocenenia:

2009 – cena Literárneho fondu za postavu Grety Garbo
2011 – výročná cena Literárneho fondu za postavy stvárnené v inscenáciách
2012 – Ocenenie Identifikačný kód Slovenska
2013 – cena za najlepší ženský herecký výkon v divadelnej sezóne za postavu Klytaiméstry v inscenácii Aischylovej hry Oresteia
2017 – cena Literárneho fondu za celoživotné dielo v kategórii divadlo
Ďalšie ocenenia: Cena Janka Borodáča, Cena Andreja Bagara, FČSF Ústí nad Labe.

Z klasického repertoáru stvárnila v SND:
Aničku (Tajovský: Nový život, 1978),
Solveig (H. Ibsen: Peer Gynt, 1979),
Marišu (A. a V. Mrštíkovci, 1983),
Mášu (A. P. Čechov: Tri sestry, 1984),
Médeiu (Euripidés, 1985),
Ginu Ekdalovú (H. Ibsen: Divá kačka, 1990),
Matku (L. Pirandello: Šesť postáv hľadá autora, 1998),
Máriu Stuartovú (F. Schiller, 1999),
Lady Torranceovú (T. Williams: Zostupujúci Orfeus, 1999),
Arkadinovú (A. P. Čechov: Čajka, 1999),
Rebeku Westovú (H. Ibsen: Rosmersholm, 2003),
Volumniu (W. Shakespeare: Coriolanus, 2011),
Šen Te/Šuj Ta (dvojrola; B. Brecht: Dobrý človek zo Sečuanu, 1986),
Inès (J.-P. Sartre: S vylúčením verejnosti, 1992),
Eugeniu (A. Schnitzler: Krajina šíra, 1993),
Eleonóru (S. Mrożek: Tango, 1997),
Mariannu (I. Bergman: Scény z manželského života, 2001),
Hermiu (Sarah Ruhlová: Mobil mŕtveho muža, 2010),
Klytaiméstru (Aischylos: Oresteia, 2012),
Vilmu Kubišovú (P. Karvaš: Polnočná omša, 2014) i Vojvodkyňu z Yorku, matku (W. Shakespeare: Richard III., 2017),

• v Divadle West Milostivú paniu (J. Genet: Slúžky, 1996),
• v Istropolise, neskôr v divadle Astorka-Korzo’90 Lechy Elbernonovú (P. Claudel: Výmena, 1998),
• v Divadle J. Palárika Trnava Gretu Garbo (M. Gavran: Tajomstvo Grety Garbo, 2008)
• a v Divadle Aréna Lady Tressilianovú (A. Christie: Bod nula, 2012).

Jej pôsobivý vhľad do hlbinných vrstiev postáv a jej tragický podtón vnímania ich osudov upozornili na jej hereckú originalitu a výnimočnosť. Účinkovala aj vo filmoch, televíznych filmoch a televíznych inscenáciách:

Škriatok (1974),
Jeden stříbrný (1976),
Súkromná vojna (1977),
A pobežím až na kraj sveta (1979),
Hodiny (1980),
Pasca, Maškaráda, Súdim ťa láskou (všetky 1981),
Don Carlos (1986),
Kráľ umiera (1993),
Starožitné zrkadlo (1996),
Škovránok, Prstene pre dámu, Fiaker č. 21 (všetky 1999),
Jesenná (zato) silná láska (2003),
Tajné sny (2004)
a Chuť leta (2009),
Tanec medzi črepinami (2012)
a Pani Dokonalá (2018)

• i v televíznych seriáloch:
Odsúdené (2009),
Nesmrteľní (2010),
Druhý dych (2011),
Mesto tieňov 2 (2012),
Rex (2017) a i.