Eduard Chmelár: Opozičná propaganda o "medzinárodnej izolácii Slovenska" je neudržateľné fiasko

Keďže opozícia napriek tvrdej zrážke s realitou opakuje svoju propagandistickú mantru, že táto vláda ťahá Slovensko do izolácie, v stredu som sa v televíznej relácii spýtal Ivana Korčoka, či pozná slovenského premiéra, ktorý by sa stretol s toľkými svetovými štátnikmi ako Robert Fico. Otázka ho zaskočila, odpovedal vyhýbavo a dokonca priznal, že problémom (odrazu) nie je samotná politika na všetky štyri svetové strany. Iná opozičná politička, čoraz demagogickejšia a falošnejšia poslankyňa za SaS Vladimíra Marcinková, ktorá zneužíva na politickú kariéru vlastné deti, to zasa dala úplne na Matoviča, keď tesne pred stretnutím Roberta Fica s Emmanuelom Macronom v Elyzejskom paláci označila slovenského premiéra za "niktoša", ktorý nám vraj spôsobuje iba hanbu a izoláciu...

Už sa to nedá počúvať. Odkedy progresívci a liberáli nastúpili na Matovičovu Loď bláznov, je ich kritika čoraz agresívnejšia a nepríčetnejšia. Rád by som s nimi diskutoval o kvalite našej zahraničnej politiky, a viem si predstaviť zmysluplnosť takejto polemiky, ale dostať ich na odbornú úroveň je nemožné, a tieto hysterické výlevy naozaj nemajú nijaký zmysel. Príznačná je aj alternatíva k vládnej zahraničnej politike, ktorú progresívci navrhujú. Vraj "skúsený diplomat" Peter Bátor by sa pred návštevou prezidenta USA poradil najprv v Bruseli... Nevadí, že nepoznám jediného suverénneho štátnika, ktorý by to robil. PS by ako vždy čakali na noty od svojho pána...

Nemusíte mať radi Roberta Fica, aby ste si uvedomili, že stretnúť sa v priebehu jediného roka s najvyššími predstaviteľmi USA, Číny, Ruska, Brazílie, Vietnamu, Južnej Kórei, niekoľko mesiacov si pravidelne telefonovať s nemeckým kancelárom, byť prijatý francúzskym prezidentom či talianskou premiérkou, hostiť indickú prezidentku, predsedu Európskej rady, srbského prezidenta, azerbajdžanského prezidenta či generálneho tajomníka NATO, ktorý ho dokonca nazve osobným priateľom... je všetko možné, len nie medzinárodná izolácia. Nehovoriac o infantilných poznámkach, že predstaviteľ 5-miliónového štátu nestál na oslavách výročia skončenia vojny v Číne v prvom rade so stámiliónovými veľmocami... Preboha, akoby to, že Zuzana Čaputová stála na summite NATO v štvrtom rade, bolo potvrdením jej medzinárodnej izolácie.

Slovenský premiér má nielen otvorené dvere do všetkých kútov sveta, nielenže je široko akceptovaný, ale hovorí sa o ňom tak ako o žiadnom inom štátnikovi v moderných dejinách Slovenskej republiky. Nedávno som čítal rozsiahle pamäti Angely Merkelovej. Zaujala ma v nich jedna vec. Počas celej svojej úctyhodnej 16-ročnej kariéry nemeckej kancelárky sa zmienila len o dvoch politikoch zo strednej a východnej Európy: o Viktorovi Orbánovi a Václavovi Klausovi.

Ani Mikuláš Dzurinda, ani Iveta Radičová, ani Robert Fico (dokonca ani v čase, keď usporiadal úspešný bratislavský summit EÚ a hlásil sa do európskeho jadra) a už vôbec nie Igor Matovič nemajú v jej pamätiach miesto. Dokonca ani "jedna z najvplyvnejších žien Európy" (ako znela až úsmevne lacná propaganda) Zuzana Čaputová. Prečo je to tak, keď bola podľa opozície Dzurindova vláda taká úspešná a Radičovej vláda taká medzinárodne akceptovaná?

Odpoveď nám čiastočne dáva obdivovaný prejav kanadského premiéra Marka Carneyho v Davose. Národy bez názoru sú neviditeľné. A nemôžu mať rešpekt. Carney pripomenul demokratickému svetu, že mlčanie tvárou v tvár veľmocenskému zastrašovaniu je tou najhoršou a najhlúpejšou stratégiou.

Maďarský premiér Viktor Orbán a český prezident Václav Klaus privádzali európske mocenské kruhy celkom určite do zúrivosti až zúfalstva, ale vydobyli si rešpekt a získali za svoje autentické postoje množstvo prívržencov vo svete. Ani Robert Fico nebol zaujímavý vtedy, keď poslúchal - získal si rešpekt až vtedy, keď vzdoroval (a uznanie mu vyslovil aj jeho protivník nemecký kancelár Merz). Keď ste pasívny, možno vás príjmu láskavo s otvorenou náručou (tak ako sa vo dverách zvítate so psíkom), ale viac sa vami zapodievať nebudú, lebo vedia, že ste vybavený, nebudete robiť problémy, a tým pádom ste nezaujímavý. Nemáte žiadnu cenu.

Robert Fico mesiace predtým, ako sa kanadský premiér odvrátil od Washingtonu a obrátil sa k Pekingu, ako britský premiér objavil strategické partnerstvo s Čínou, ako francúzsky prezident a talianska premiérka "objavili Ameriku", že treba hovoriť s Ruskom a ako nemecký premiér zistil, že Ruská federácia patrí do Európy - dávno pred nimi robil to isté. Jeho "politika na všetky štyri svetové strany" je predobrazom týchto zmien. To oni - európski lídri - prechádzajú "strategickým precitnutím", preto je opozičná dezinterpretácia Macronových slov nesmierne hlúpa.

V izolácii sa môže ocitnúť skôr Európska únia, ak nepochopí, že si vlastnými chybami vyrobila troch silných geopolitických rivalov - USA, Čínu a Rusko - a že tento zápas osamotene proti všetkým nemôže vyhrať. Fico nemusí robiť žiadnu otočku. Pomohla by mu konštruktívna kritika zameraná na kvalitu a výsledky takejto politiky, ale tieto výstrely doprázdna sú smiešne.

Obzvlášť trápne je, ako sa opozícia chytá každej klebety, každej nepodloženej kritiky, každého podlého útoku na našu vlasť zo zahraničia - a bez overenia ju okamžite prijíma ako fakt. Vlastne sa ešte ani raz nezastali Slovenska a buď ho v zahraničí ohovárajú alebo tlieskajú každému ohováraniu. Neviem, či je to len nejaký malomeštiacky prístup služobníčka, ktorý každú hlúposť, ktorú tresne niekto spoza hraníc, nekriticky vyzdvihuje na piedestál ako slovo božie, voči ktorému sa nenamieta. Alebo ide o jav, ktorý rakúsky psychiater Alfred Adler opísal už pred sto rokmi, keď skúmal dopady kolonializmu na psychiku utláčaných národov, ako "kolektívny komplex menejcennosti". Pramení z rôznych historických tráum, dlhodobej politickej podriadenosti, ekonomickej zaostalosti alebo systematického znevažovania národnej kultúry a prejavuje sa nekritickým obdivom k zahraničiu, preberaním cudzích vzorov a podceňovaním vlastných možností a úspechov, prípadne sabotážou domácich aktivít a udržiavaním viery, že "my na to nemáme".

Diskurz o slovenskej zahraničnej politike by mal úplne zmeniť tón. Pamätám si debaty v krajinách "starej šestky" (pôvodných zakladajúcich štátov Európskeho spoločenstva) pred takými desiatimi rokmi, či to bol dobrý nápad rozširovať EÚ, keď zo strednej a východnej Európy neprichádzajú žiadne nové podnety, len prekážky. Áno, sme príliš pasívni, nepodieľame sa na návrhoch zlepšenia fungovania Európskej únie, ustavične vznášame nové a nové protesty, ale neprinášame žiadne inovácie - a to platí tak pre strany súčasnej koalície ako aj opozície. V tomto smere si viem predstaviť plodnú polemiku, ktorá nás posunie vpred. Ale toto? Mám veľa kritických poznámok k súčasnej slovenskej zahraničnej politike, ale nečudujte sa mi, že touto hysterickou Loďou bláznov pohŕdam, pretože to nie je opozícia, ale piata kolóna.

Aha, a úplne na záver jedna stručná reakcia na úplne nepochopiteľný útok na moju osobu od poslankyne za Progresívne Slovensko pani Biháryovej v dnešnej relácii TV Markíza Na telo: "Irenko, já tě mám rád i bez peněz."

Zdroj: fb Eduard Chmelár