Juraj Draxler: Čo povedať na začiatok nového školského roku?

Nuž, zopakujem, čo hovorím často: na Slovensku nebudú ľudia spokojní, pokiaľ sa nestaneme oveľa výraznejšie spoločnosťou vzdelávania a vzdelanosti.

Iste, nie každý je spokojný, keď sa rozvíja, sú aj ľudia, ktorí flegmaticky existujú v jednych koľajách veľmi dlho. Ale väčšina ľudí potrebuje zisťovať, ako veci okolo fungujú, aspoň trochu, potrebujú sa rozprávať o svete s druhými ľuďmi, potrebujú mať pocit radosti z niečoho, čo objavili.

A na to, aby takéto možnosti, v čo najbohatšej forme, ľudia mali, treba podporovať ducha vzdelávania a vzdelanosti v celej spoločnosti.

Praktickejšie to znamená uvedomiť si tri veci:

1. Vzdelávanie a výchova nesúvisí len so školstvom.

Ľudia potrebujú mať možnosť počuť niečo zaujímavé, vzdelávajúce, cez médiá, potrebujú vzory a autority, ktoré niektoré druhy systematického poznávania sveta popularizujú.

Tak, ako to robil v bývalom Československu prof. Grygar, ako to robili Zikmund a Hanzelka svojimi cestopismi s vzdelávacími prvkami, ako to robí v Británii Brian Cox, Hannah Fry, Martin Reese a mnohí ďalší, či v Taliansku (a na svete) Carlo Rovelli.

Ideálne, ak sa takéto autority vyformujú a dostanú do povedomia samé, ale zvlášť v našej spoločnosti by sme v skutočnosti veľmi potrebovali, aby tomuto pomohli osvietení a vzdelaní ľudia vo verejných funkciách.

Veľmi rád mám jednoduchú vetu, ktorú raz povedal Charlie Munger, biznis partner Warrena Buffetta: v rodine, kde som vyrastal, bolo jasné, že sa od každého očakáva, že sa bude stále v niečom zlepšovať a vzdelávať. Jednoduchá veta ale mocná.

Mimochodom, práve dnes je silná potreba verejnej intervencie aj v starostlivosti v druhej časti vekového spektra: o malých. Rodičia si často nevedia pomôcť a nechávajú dieťa obrazovkám (mobilu, počítaču, TV), aj hodiny denne, prenášajú ho "helikoptérovo" z krúžku do krúžku, maniakálne ho neustále zamestnávajú a cestujú s ním. Deti potrebujú aj kľud, odstup, priestor, možnosti voľnej hry. Potrebujú stabilitu niektorých príbehov, vzorov, ale aj priestoru.

Vlády sa teraz v snahe ukázať, že niečo robia, vrhajú na zákazy sociálnych sietí, ale to je skôr náhražka reálnej starostlivosti o mladých, do značnej miery skôr alibizmus. V novej ére aj malé a nové štáty ako Slovenská republika môžu teoreticky ukázať, ako jemným pošťuchávaním správnym smerom, ukazovaním vzorov, aby sa rodičia vedeli správne orientovať a mali silný pocit zodpovednosti, vytvoriť deťom kreatívne, nedepresívne, nemaniakálne, ne-neurotické detstvo.

2. Vzdelávanie nie je len preto, aby sa z neho dalo najesť. Má civilizačnú úlohu.

Nie je to len na Slovensku. Aj inde vidno ten vlečný pohyb, kde Janko, John či Jacques ide na školu preto, aby potom dostal nejaký dobre platený alebo aspoň stabilný džob.

A často sa s tým akoby nedá nič robiť, ľudia už sú takí. Ale to neznamená, že by sa tomu mal prispôsobovať vzdelávací systém. Možno Ferko či Francois v bankovom džobe alebo za sústruhom nebude priamo potrebovať vedieť, kto bol Achilles, čím je významný Lev Tolstoj, alebo kedy vznikol parný stroj. Ale byť súčasťou prúdu niektorých vedomostí znamená byť súčasťou západnej civilizácie.

3. Potrebujeme mať ľudí, ktorí sa pohybujú na hranici ľudského poznania.

Áno, aj ako malá krajina. A potrebujeme elitu. Iste, nie je to populárne volanie. No a čo.

A súvisí to práve s tou civilizačnou atrofiou. Ak vychovávame bankových ekonómov len s tým, že im stačí trochu štatistiky a základov finančného výkazníctva, alebo vládnych ekonómov s tým, že potrebujú hlavne dobrú ekonometriu a hotovo, bez toho, aby ovládali, čo také riešil Keynes, Solow, Kondratiev, Kalecki, Kornai, či nebodaj Michel Aglietta alebo Ernest Mendel, tak ako spoločnosť nebudeme pripravení na veľké výzvy ľudskej existencie.

To isté platí, ak tu nebudeme mať ľudí chápajúcich najzákladnejšie problémy fyziky, matematiky, chémie, biológie, ale aj širokú problematiku antropológie, rôznych druhov sociológií či, napríklad, lingvistiky.

Potrebujeme mať vzdelávací systém nastavený tak, aby z neho vychádzali aj ľudia schopní tieto problémy uchopiť. A diskutovať o nich na vysokej medzinárodnej úrovni, s kolegami, ale, tam, kde to ide, aj s verejnosťou.

Sú to veľké výzvy ale malý štát má výhodu, že niektoré veci sa v ňom pomerne rýchlo dajú obrátiť. Uvidíme, ako to bude po najbližších voľbách.

Samozrejme, okrem "veľkých" problémov v tieto dni mnohí myslíme aj na tie bežné: na naše deti, ktoré cupitajú do škôlok a škôl (v prípade našej rodiny je to príbeh synovca, z ktorého bude prvák a prežíva to celá širšia rodina).

Takže malým želám: veselé školské dni, veľa zábavy pri učení a veľa kamarátov!