Z pohľadu ochrany spoločnosti pred páchateľmi, ktorí sa opakovane dopúšťajú drobných krádeží, považujem za najzásadnejšiu chybu zákonodarcu vypustenie ustanovenia Trestného zákona upravujúceho trestnosť konania páchateľa, ktorý bol za obdobný čin v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch postihnutý (§ 212 ods. 1 písm. g) Trestného zákona účinného do 06.08.2024).

Pod postihnutým sa pritom rozumel ten, komu bola za obdobný čin uložená sankcia alebo iné opatrenie za priestupok alebo iný obdobný delikt. Spravidla išlo o predchádzajúci postih za priestupok proti majetku (§ 50 ods. 1 zákona o priestupkoch).

Toto ustanovenie, trestnoprávne reagujúce na recidívu vo vzťahu k útokom proti majetku, je často veľmi zjednodušujúco a nepresne prezentované ako tzv. horalková krádež. Išlo pritom o efektívny nástroj ochrany spoločnosti. S ohľadom na skutočnosť, že išlo o prečin, OČTK a súdy mali povinnosť posudzovať materiálny korektív. Teda to, či s vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti spáchania činu, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa nie je závažnosť činu nepatrná, a teda nepôjde o trestný čin (prečin). Trestný zákon tak umožňoval dôsledné individuálne posúdenie činu (odcudzenia veci), dôsledné posúdenie možností individualizácie trestu, vrátane alternatívnych trestov, ale aj možností odklonov v trestnom konaní.

Vo svojom súhrne tak boli vytvorené legislatívne podmienky pre ochranu spoločnosti pred páchateľom, jeho výchovu a výchovu ostatných členov spoločnosti, ale aj reparáciu a vyjadrenie morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou. Pri kategórii páchateľov opakovanej drobnej majetkovej kriminality priestupkové konanie a postih spravidla neplnia výchovný, reparačný a už vôbec nie odstrašujúci účel.

A poznámka na záver k podivným návrhom na označovanie páchateľov krádeží. Pri dosahovaní účelu trestného konania treba vždy rešpektovať dôstojnosť osôb.

Zdroj: fb Maroš Žilinka