Dnešná politika má jeden opakujúci sa problém. Po voľbách príde nová vláda, s ňou nové priority, nové personálne obsadenie a často aj nové smerovanie štátu. To, čo predchádzajúca vláda vytvorila, nová vláda zruší, prepracuje alebo nahradí vlastným riešením. Po ďalších voľbách sa proces môže zopakovať opačným smerom, vďaka čomu sa štát niekedy neposúva dopredu (alebo len minimálne). Skôr sa pohybuje zo strany na stranu.

Nie je pritom podstatné, či práve vládne ľavica, pravica, konzervatívci, liberáli alebo akákoľvek konkrétna politická strana. Problém môže byť samotný mechanizmus.

Súčasný systém je totiž postavený na predstave, že po voľbách víťazná politická skupina vytvorí vládu, rozdelí si ministerstvá a následne sa snaží presadiť svoj program. Ostatné politické strany sa dostanú do opozície a ich prirodzenou úlohou sa stáva vládu kontrolovať, kritizovať a v ďalších voľbách nahradiť. Jeden nemenovaný predseda nemenovanej strany má dokonca názor, že úlohou, alebo podľa jeho slov "rolou" opozície je škodiť.

To však vytvára zvláštnu situáciu. Motivácia politických strán je (aj vďaka tomu) viac zameraná na víťazstvo politického súboja, než riešiť problémy štátu, pričom tieto dve veci nemusia byť vždy totožné.

A problém nemusí byť iba v straníckych ambíciách ako takých. Problémom môžu byť aj osobné ambície jednotlivých politikov. Pozícia premiéra, ministra či inej vysokej politickej funkcie prináša moc, prestíž a politický vplyv. A potom sa ponúka nepríjemná otázka: čo ak človek túži po konkrétnej funkcii viac, než je na ňu skutočne vhodný? Čo ak politická strana jednoducho nemá vo svojich radoch dostatočne schopného človeka pre konkrétny rezort, ale napriek tomu považuje za svoju politickú povinnosť obsadiť ho "svojím" človekom? Veď ministerské posty sa v praxi stávajú predmetom koaličných dohôd a politického vyjednávania. Nejde pritom o zákonnú povinnosť, podľa ktorej by každá koaličná strana musela dostať svojho ministra. Je to predovšetkým dôsledok politickej dohody a fungovania koalície. Výsledkom však môže byť situácia, v ktorej sa otázka "kto je na túto funkciu najlepší?" dostáva až za otázku "ktorá strana na túto funkciu získala nárok?".

A práve tu sa podľa mňa dostávame k podstate problému. Ak má byť ministerstvo politickým majetkom konkrétnej strany, potom sa môže stať, že odborná spôsobilosť človeka ustúpi straníckej príslušnosti. A ak má byť prioritou politika služba štátu, malo by to byť presne naopak. Funkcia by nemala patriť strane. Mala by patriť tomu riešeniu, ktoré je pre štát najlepšie.

Prečo by teda mal byť vôbec niekto ministrom len preto, že jeho strana vstúpila do koalície? Prečo by sa po voľbách malo rozhodovať najprv o tom, ktorá strana dostane ktoré ministerstvo, a až potom o tom, kto je na jeho riadenie najvhodnejší?

Čo keby neexistovala koalícia ani opozícia?

Predstavme si preto úplne iný model. Občania si zvolia poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Tí však po voľbách nevytvoria klasickú koalíciu a opozíciu. Neexistuje skupina, ktorá automaticky "dostane vládu". Neexistuje skupina, ktorá je automaticky odsúdená na opozíciu.

Existuje jednoducho 150 poslancov s mandátom zastupovať občanov Slovenskej republiky. Každý návrh by sa posudzoval samostatne. Poslanci by mohli predkladať návrhy zákonov, odborné výbory by ich analyzovali, prizvali by odborníkov, vypočuli by zainteresované skupiny a verejnosť a následne by o návrhu hlasovala celá Národná rada. Ak by návrh získal potrebnú väčšinu, bol by prijatý.
Ak nie, nebolo by to preto, že ho predložila "naša" alebo "ich" strana. Jednoducho preto, že zaň nehlasovala potrebná väčšina poslancov.

Žiadni ministri?

Ďalšou zásadnou zmenou by bolo odstránenie politických ministrov. 

Neznamená to, že by štát prestal mať zdravotníctvo, školstvo, obranu, dopravu alebo financie. Znamenalo by to, že tieto oblasti by neriadili politickí ministri ako členovia víťaznej koalície. Nikto by teda nemusel dostať zdravotníctvo preto, že jeho strana si ho vyrokovala v koaličnej dohode. Nikto by nemusel dostať školstvo preto, že jeho strana "má nárok" na konkrétne ministerstvo. A už vôbec nie preto, že konkrétny človek má ambíciu stať sa ministrom. Politické rozhodnutie by prijímal parlament a jeho vykonávanie by zabezpečovala profesionálna štátna správa. Politika by určovala smer. Profesionálna správa by zabezpečovala realizáciu.

Ak má byť niekto zodpovedný za konkrétnu oblasť, mal by byť vybraný predovšetkým podľa schopností, skúseností a výsledkov, nie podľa straníckej príslušnosti. A jeho moc by zároveň nemala byť neobmedzená - musela by podliehať kontrole parlamentu, verejnosti a ďalších kontrolných mechanizmov.

Takýto model by zároveň odstránil jednu z motivácií politického boja: boj o kreslá. Ak neexistuje vláda, ktorú si koalícia musí rozdeliť, potom sa podstatne znižuje význam otázky "kto dostane ktoré ministerstvo". Politik by tak nemusel bojovať o funkciu ministra preto, aby mohol presadzovať politiku svojej strany z pozície ministra. Mohol by jednoducho predložiť svoj návrh parlamentu - a ak je dobrý, presvedčiť o ňom dostatočný počet poslancov.

Poslanec by nebol stranícky vojak

V takomto systéme by sa musela zmeniť aj úloha politických strán.

Strany by mohli naďalej existovať. Mohli by pripravovať programy, navrhovať kandidátov a ponúkať občanom rôzne pohľady na riešenie spoločenských problémov. Ale po voľbách by ich úloha nemala spočívať v tom, že svojich poslancov prinútia hlasovať jednotne za každý návrh. Poslanec by mal mandát rozhodovať podľa svojho najlepšieho vedomia a presvedčenia a hľadieť na to, čo považuje za najlepšie riešenie pre Slovensko, nie čo chce jeho strana. Poslanec predsa nemá zastupovať iba ľudí, ktorí ho volili. Má zastupovať celý národ.

Strana by teda nemala byť výťahom k moci. Mala by byť platformou pre myšlienky. A ak sa politik dostane do parlamentu, nemalo by byť jeho najvyšším cieľom dostať sa ešte vyššie - z poslanca na ministra, z ministra na premiéra a z premiéra na lídra strany. Jeho najvyšším cieľom by malo byť vyriešenie problémov, kvôli ktorým ho občania do parlamentu poslali.

Možno by tým odpadla aj časť absurdnej politickej reality, v ktorej sa ľudia niekedy snažia dostať k určitej funkcii nie preto, že sú na ňu najvhodnejší, ale preto, že je to vrchol ich osobnej politickej kariéry.

A čo stranícky nátlak?

Tu by bolo možné uvažovať aj o zmene spôsobu hlasovania.

Jednou z možností by bolo anonymné hlasovanie jednotlivých poslancov, aby stranícke vedenie nemohlo sledovať každého svojho poslanca a následne ho trestať za odlišný názor. Zároveň by však mohol zostať zachovaný určitý stupeň politickej transparentnosti. Verejnosť by napríklad mohla vidieť ako hlasoval parlament ako celok, ako hlasovali jednotlivé politické strany a koľko poslancov jednotlivých strán bolo za, proti alebo sa zdržalo. Konkrétny poslanec by tak nemusel byť vystavený straníckemu tlaku, čím by sa politická zodpovednosť presunula zo slepej straníckej disciplíny na samotné rozhodnutia a výsledky.

A čo korupcia?

Žiadny politický systém nedokáže zaručiť, že v ňom nikdy nebude existovať korupcia. Práve preto by nový systém nemal byť postavený na dôvere v "dobrých a nezávislých ľudí". Aj sudca, audítor, úradník alebo odborník môže mať vlastné politické názory. Dôležitejšie preto je vytvoriť systém, v ktorom žiadny jednotlivec nemá dostatočnú moc na to, aby mohol sám rozhodovať o zásadných veciach. Moc by preto bola rozptýlená medzi parlament, odbornú štátnu správu, súdy, kontrolné mechanizmy, audit a v neposlednom rade občanov.

Nie je potrebné veriť, že všetci títo ľudia budú dokonale nezávislí. Stačí vytvoriť systém, v ktorom ich osobné preferencie nemôžu samy osebe rozhodnúť o smerovaní štátu. Pretože problémom nie je iba to, či máme na určitom poste "dobrého človeka". Problémom je, koľko moci tomu človeku dovolíme mať. Čím menej je moc koncentrovaná v jednotlivcovi, tým menší je priestor na jej zneužitie.

Najväčšou zmenou by však bola kontinuita

Predstavme si, že parlament schváli dlhodobý plán rozvoja železníc. O niekoľko rokov sa zmení politické rozloženie síl. V súčasnom systéme môže nová vláda povedať, že to bol projekt predchádzajúcej vlády a začať odznova.

V navrhovanom systéme by samotná politická zmena automaticky neznamenala zmenu štátnej politiky. Ak chce niekto existujúce rozhodnutie zmeniť, musel by predložiť nový návrh a presvedčiť parlament, že je lepší.

A to je podstatný rozdiel.

Zmeniť politiku by bolo možné. Ale nie iba preto, že sa zmenili ľudia pri moci. Zmena by mala byť výsledkom nového rozhodnutia, nie automatickým dôsledkom výmeny vlády.

Politika by sa mohla vrátiť k svojmu pôvodnému účelu

Politika by nemusela byť permanentným súbojom o to, kto bude pri moci. Mohla by sa stať súťažou o to, kto dokáže ponúknuť lepšie riešenie. Ak poslanec predloží dobrý návrh a podporia ho aj poslanci iných strán, prečo by na tom malo byť niečo zlé? Prečo by dobrý návrh musel byť odmietnutý iba preto, že ho predložil politický súper? A naopak, prečo by mal byť zlý návrh podporený iba preto, že ho predložila "naša" strana?

A prečo by mal politik túžiť po funkcii premiéra alebo ministra viac než po výsledku svojej práce? Ak je najvyššou métou politickej kariéry samotná funkcia, potom sa prirodzene vytvára súťaž o moc. Ak je však najvyššou métou vyriešenie konkrétneho problému, potom sa môže politická súťaž zmeniť na súťaž o najlepšie riešenie.

V novom modeli by politický úspech nemusel znamenať porazenie opozície, ale to, že sa podarilo presadiť riešenie, ktoré pomohlo občanom.

Nie vláda jednej skupiny, ale správa spoločného štátu

Takýto systém samozrejme nie je zázračným riešením. Aj 150 poslancov môže urobiť chybu, parlament môže prijať zlý zákon, odborník môže zlyhať a kontrolný orgán môže byť do istej miery ovplyvnený. Preto by nový model potreboval silné poistky, kontrolu moci a možnosť opravovať vlastné rozhodnutia. Jeho základná filozofia by však bola odlišná: nedávať moc do rúk jednej vlády, nedávať rozhodovanie do rúk jedného ministra a nespoliehať sa na to, že konkrétny človek bude vždy nezávislý. A už vôbec nie stavať fungovanie štátu na permanentnom politickom boji.

Namiesto toho by si občania volili svojich zástupcov. Tí budú rozhodovať a odborná správa rozhodnutia vykoná, pričom kontrolné mechanizmy ich budú kontrolovať. A nikto by nemal moc natoľko koncentrovanú, aby mohol sám ovládnuť štát. Možno by sme tak odstránili aj jeden z najväčších paradoxov súčasnej politiky: človek môže celý život túžiť po politickej funkcii, dostať sa k nej vďaka straníckej dohode a následne získať obrovskú moc - hoci samotným najlepším kandidátom na túto funkciu vôbec nemusí byť. V novom modeli by totiž nebolo také dôležité, kto "dostane" ministerstvo. Nebolo by ani také dôležité, kto bude premiérom. Dôležité by bolo, čo sa podarí presadiť, ako sa to vykoná a aké budú výsledky.

Snáď by teda stálo za to položiť si otázku, či naozaj potrebujeme vládu, ktorá po každých voľbách dostane možnosť prerobiť štát podľa predstáv svojej politickej strany?

Alebo by bolo lepšie mať jeden štát, jednu Národnú radu a 150 ľudí, ktorí namiesto vzájomného politického boja spoločne hľadajú najlepšie riešenia pre krajinu?

Možno totiž problém nie je v tom, že máme zlých politikov, možno je problém v tom, že je momentálne platný systém, ktorý aj dobrých politikov príliš často núti správať sa ako politici namiesto toho, aby sa správali ako správcovia spoločnej krajiny. A možno je načase prestať sa pýtať, ktorá strana by mala byť pri moci a miesto toho sa zamyslieť nad tým, prečo vôbec musí byť niekto "pri moci".

#TAJM