Slovenský parlament: hádanie sa, prekrikovanie a občasné fyzické strkanie v skutočnosti nie je to najhoršie. Ľudia sú z týchto prejavov nekultúrnosti pomerne znechutení, ale to nie je zďaleka to najhoršie, čo sa týka činnosti parlamentu.
Faktom je, že náš parlament je predovšetkým extrémne nevýkonným telesom. Slúži viac na politický cirkus ako na reálnu prácu.
Zoberme si len tie odvolávania vlády či jednotlivých ministrov. Pokiaľ mám o tom prehľad, slovenský parlament v tomto v priestore EÚ patrí medzi "špičky". Prakticky žiaden ďalší parlament nerobí každú chvíľu nejaké odvolávanie. Je to hlavne taký slovenský parlamentný šport.
Iste, lebo ak je vládna koalícia dostatočne pevná, tak je to len symbolický akt. Niežeby sa to sem-tam takto neudialo aj v iných parlamentoch, ale je to naozaj veľmi zriedkavé. A ak už, tak sa to skôr udeje nejakým krátkym aktom, symbolickou deklaráciou nedôvery, nie celou dlhou rozpravou. Týmto nechcem kritizovať špeciálne opozíciu, strany, ktoré sú dnes vo vláde, to tiež praktizovali.
No a potom tá hlavná parlamentná činnosť - legislatívna. Žiaden iný parlament v EÚ (ak ma štatistiky neklamú) neprerokúva také množstvo legislatívnych návrhov ako slovenský. U nás je totiž vnímanie legislatívnej práce úplne zvrátené, a to ako u politikov tak aj u voličov.
Inde snahou býva čo najlepšie pripraviť nejaký nový zákon a novelu, s tým, že sa potom už naň dlho nebude musieť siahať. Na to si treba naozaj dôkladne pripraviť podklady, ozrejmiť alternatívy, zistiť kapacity na plnenie cieľov normy. U nás sa cení rýchlosť a zbrklosť. Prijme sa zákon alebo novela, potom sa, často už o pár týždňov, príde na to, že má v praxi rôzne nezamýšľané účinky. A tak sa pripraví novela. A po čase novela novely.
Navyše, zákony sa často pripravujú ako akési samostatné nástroje. Teda nie ako súčasť nejakého väčšieho plánu, ako má čosi (zdravotníctvo, školstvo, poľnohospodárstvo) fungovať. Ale proste tak, že odniekiaľ prídu podnety na zmenu, tak sa to tak nejako spíše do zákona.
Ešte horší príbeh sú poslanecké iniciatívy. To sa často takmer doslovne poslanec ráno zobudí a má nápad, alebo ide niekam na návštevu, tam mu predstavia nejaký problém, a s ním aj, čo by to možno, hádam, vyriešilo, a poslanec už veselo píše legislatívny návrh. Bez nejakého väčšieho rozmýšľania. V poslaneckých návrhoch sme európski rekordmani. Pritom veľká časť ani len neprejde, ale nevadí. Iné parlamenty často pritom ani neumožňujú, aby poslanec mohol len tak niečo podať, sú tam prísne obmedzenie. Ale my sme ultra demokrati.
No a posledná špecifická črta nášho parlamentu: obrovská časť politického divadla sa sústredí práve doňho. Ak by ste si spočítali minutáže TV správ iných štátov a porovnali so Slovenskom, opäť budeme v jednom konkrétnom parametri na špici - a to v tom, koľko minút sa venuje záberom priamo zvnútra parlamentu.
Opät, inde to často ani nie je technicky možné, lebo v iných parlamentoch ani nie je možné, aby si novinári len tak voľne pred sálou odchytávali poslancov. U nás áno. No a tým pádom je politika proste "preparlamentarizovaná".
(Ako minister som sa párkrát aj verejne opýtal: kedy mám vlastne ja pracovať, keď každú chvíľu mám kvôli niečomu ísť do parlamentu? Raz na taký výbor, potom hentaký, potom hodina otázok, potom niekoho odvolávaj, občas aj mňa... a kedy mám vlastne viesť ministerstvo a tvoriť politiku?)
K práci parlamentu ešte dodám, že ten nemá vyvinuté mechanizmy, ktoré často vidíme inde, napríklad dostatočne rozvinuté analytické kapacity pre tvorbu podkladov pre parlamentné rozhodovanie, takisto chýba nejaká sústredená forma osvety a vzdelávania poslancov. Osobne som už bol na konferencii vo francúzskom senáte, zúčastnil som sa verejnej debaty (s ministerkou financií) vnútri lotyšského parlamentu. Ale nikdy som nebol na žiadnej podobnej akcii v parlamente domácom, slovenskom. Aj by to bolo veľmi ťažké, lebo podobných akcií je tam minimum (a ak, tak dopadajú tristne, poslanci nemajú záujem sa vzdelávať).
Bohužiaľ, súvisí to aj s ďalšími neduhmi domácej politiky. Politika sa málo robí na základe reálnych analýz stavu. Takisto platí, že ako voliči, tak politici majú často dojem, že ak je nejaký problém v štáte alebo spoločnosti, tak je fajn riešiť to zákonom. Tým pádom sa kopa problémov v skutočnosti nerieši (lebo to by ste ich museli riešiť poctivo manažérsky v inštitúciách).
Toto pritom nie sú veci, kde by boli nejaké podstatné rozdiely medzi koalíciou a opozíciou. Výsledkom aj tohto (ale nielen) je potom to, že sa čudujeme, prečo sa tamtým lepšie darí budovať infraštruktúru, hentí majú oveľa pokročilejšiu vedu a zdravotníctvo, tam sa oveľa ľahšie podniká.. atď.
No, lebo u nás sa často namiesto reálnej práce na chode štátu robí divadlo. A veľmi často je to divadlo veľmi jednoduché - vykrikovanie v parlamente. No a výsledky tomu potom zodpovedajú.
Zdroj: fb Juraj Draxler
