Otvorenie Benešových dekrétov zo strany Progresívneho Slovenska je nezodpovedným politickým hazardérstvom, ktoré s novou nástojčivosťou pripomína, prečo je toto zoskupenie nepripravené na vládnutie a dokonca nebezpečné pre budúcnosť tohto štátu.
PS ide z extrému do extrému. Po tom, čo dourážalo Maďarov (najmä výrokmi Ivana Korčoka) im predstavilo novú ponuku, ktorá sľubuje ukončenie uplatňovania Benešových dekrétov a nápravu historických krívd. Tlačový orgán progresívcov Denník N označil tento návrh za „odvážny“, hoci je vo svojej podstate iba hlúpy, populistický a extrémne riskantný.
Aby sme si hneď na začiatku vyjasnili pojmy a dojmy: nebol by som rád, keby sme na tieto šialené nápady zareagovali nacionalisticky alebo nebodaj šovinisticky. Benešove dekréty spôsobili na južnom Slovensku naozaj tragické historické krivdy. Keď vám bez ohľadu na vašu osobnú nevinu zhabú všetok majetok a deportujú vás z rodnej zeme iba preto, že ste Maďar, spravodlivý človek nemôže povedať, že to bolo v poriadku. Keď vojsko obkolesí dedinu a prikáže vám, že do desiatich minút máte opustiť dom, ktorý ste krvopotne postavili vlastnými rukami, že si môžete vziať so sebou maximálne 20-kilogramový balík a vystrašených ľudí netušiacich kam idú, prečo tam idú a čo sa to deje naložia do dobytčákov, z ktorých sa mnohí len nedávno vrátili z koncentračných táborov – civilizovaný štát nemôže takéto svinstvo obhajovať.
Ale Benešove dekréty treba brať v celom dobovom kontexte. Boli odpoveďou na ešte väčšie hrôzy, keď po Viedenskej arbitráži v roku 1938 Maďari odtiaľto vyháňali Slovákov krompáčmi a lopatami, pričom niektorých aj pozabíjali. Boli zároveň súčasťou povojnového usporiadania, ktorého spochybnenie by destabilizovalo celú strednú Európu.
Riešenie som ponúkal niekoľkokrát, najkomplexnejšie v roku 2007. Vtedy som navrhol, aby slovenský parlament podobne ako to urobil v prípade Židov a karpatských Nemcov prijal deklaráciu, v ktorej vyjadrí ľútosť a ospravedlnenie vlastným občanom za krivdy, ktoré sa na nich napáchali. Rovnako som navrhol odhalenie pamätníka zmierenia v Galante za účasti oboch premiérov (Roberta Fica a Viktora Orbána) - teda na území, ktoré v priebehu jediného desaťročia zažilo bezprecedentné násilie a deportácie obyvateľov: najprv vyhnali Slovákov, potom Židov, potom Rómov a napokon Maďarov.
Jedinou cestou k náprave krívd nie je otváranie právnych predpisov a medzinárodných dohôd, ale vzájomné prejavenie pochopenia, ľútosti a solidarity, úprimné ospravedlnenie a uzavretie minulosti hrubou čiarou. Je maximálne nezodpovedné jatriť staré rany v období, keď slovensko-maďarské vzťahy prežívajú vrchol rozkvetu v celej svojej histórii.
Môj plán bol blízko uskutočneniu, podporovalo ho slovenské ministerstvo zahraničných vecí i vedenie vtedajšieho maďarského parlamentu - prekazili ho blížiace sa maďarské voľby, kedy túto otázku nikto nechcel otvárať. Ale ak chceme o tomto období diskutovať, poďme touto cestou a nenaleťme politickým kaskadérom, ktorí sa vezú na demagogickej vlne a urobia všetko pre rast preferencií za každú cenu. Nie je náhodou, že vždy, keď išlo o spor s inými štátmi alebo inými národmi, progresívci sa postavili na stranu zahraničia. Vždy slúžili cudzím záujmom, nie vlastnej domovine. Ale tentoraz sa pokúšajú rozoštvávať domáce obyvateľstvo, čo je ešte horšie.
Maďari sú pevnou súčasťou nášho politického spoločenstva, našej spoločnej Slovenskej republiky. Sme radi, že ich máme, sme hrdí na ich kultúru, ktorá nás obohacuje a robí nás silnejšími v rozmanitosti. To, že južné Slovensko sa z hľadiska ekonomického rozvoja a infraštruktúry zanedbáva, je čistý fakt. Ale o tieto problémy sa treba zaujímať a riešiť ich systematicky, nie nárazovo v rámci nejakej účelovej kampane.
Záujem progresívcov o Maďarov je neúprimný a vypočítavý. Vedia, že tu príliš nebodujú (Korčok medzi nimi skončil v prezidentských voľbách až piaty a v parlamentných voľbách volilo výrazne viac Maďarov Smer než PS) a vedia, že bez nich vysnívanú vládu bez Matoviča nevyskladajú. A tak im ťahajú medové motúzy popod nos. Až tak veľmi, že pri tom strácajú vlastnú dôstojnosť a politickú súdnosť. Zabúdajú však na jedno.
Maďarská komunita Šimečkovi nenaletí ako Rómovia Matovičovi. Je oveľa diferencovanejšia. Väčšina slovenských Maďarov je konzervatívnych a predovšetkým - byť iba Maďarom už politicky nestačí. O tom sa dennodenne presviedča Maďarská aliancia, ktorá už Maďarov nedokáže osloviť iba menšinovými otázkami, pretože maďarských spoluobčanov trápia tie isté témy čo slovenských: ekonomická situácia, zdražovanie, chudoba, zlá infraštruktúra. Uľahčovaním si to brnkaním na nacionálnu strunu je úbohé, nepresvedčivé a maximálne nezodpovedné. Takto sa správajú zúfalí politickí pubertiaci, nie strana s ambíciou prevziať moc v štáte.
Zdroj: fb Eduard Chmelár
