Motto Alexandra Dubčeka: "Mojím hriechom bolo a je, že som vtedy aj teraz chcel ísť inou cestou. Preto ma očierňujú a ohovárajú. Náš národ však najlepšie vie, kto v našej krajine má pevné názory… Nikdy sa natrvalo nepodarí skryť pravdu… Myslím si, že Východ a Západ si musia nájsť k sebe cestu. Je to v záujme a pre dobro celého ľudstva."
Jednou z osobností moderných slovenských dejín, ku ktorej sa historici, ale aj širšia verejnosť neustále vracia, je politik Alexander Dubček.
Politik, ktorý po sebe zanechal sen o socializme s ľudskou tvárou a podľa českého spisovateľa Bohumila Hrabala prvý ušľachtilý komunista sa narodil 27. novembra 1921 v Uhrovci. Zhodou okolností v tom istom dome, kde sa narodil Ľudovít Štúr.
Na Uhrovec mal Dubček iba nejasné spomienky. Ako trojročný sa spolu s rodičmi ocitol na družstve Interhelpo v dnešnom Biškeku v Kirgizsku, ktoré bolo súčasťou vtedajšieho Zväzu sovietskych socialistických republík . Z dôvodu ťažkých klimatických podmienok členovia družstva postupne Kirgizsko opúšťali. Dubčekovci sa na určitý čas usadili v meste Gorkij (dnes Nižnij Novgorod, Rusko).
V čase, keď začínala písať svoje krátke dejiny vojnová Slovenská republika (1939-1945), v roku 1939 sa rodina vrátila na Slovensko. Svoj nesúhlas s politikou vojnovej republiky vyjadril mladý Dubček nielen vstupom do vtedy ilegálnej Komunistickej strany Slovenska, ale aj účasťou v Slovenskom národnom povstaní. V SNP bojoval aj so svojim bratom a bol dvakrát zranený.
Po druhej svetovej vojne sa oženil a usadil v Trenčíne. Tam po roku 1948 dostal ponuku pracovať v politických štruktúrach KSS. V roku 1953 sa stal vedúcim tajomníkom krajského výboru Komunistickej strany Slovenska v Banskej Bystrici a neskôr v Bratislave. Začiatkom 60. rokov 20. storočia už zastával funkciu tajomníka Ústredného výboru (ÚV) KSS. V roku 1963 sa stal prvým tajomníkom KSS.
Osudovým rokom Alexandra Dubčeka bol rok 1968. V politickej kariére sa posunul na najvyšší stranícky post. Bol zvolený za prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Z tejto pozície začal svoje úsilie reformovať ekonomický aj politický systém v bývalom Československu.
Svojím reformným úsilím známym ako Pražská jar sa nestal len najobľúbenejším politikom v Československej socialistickej republike, ale aj svetovo známou osobnosťou. Jeho reformné úsilie, nazývané tiež ako socializmus s ľudskou tvárou ukončila augustová (1968) invázia vojsk vtedajšej Varšavskej zmluvy.
V apríli 1969 Dubčeka na poste prvého tajomníka KSČ nahradil Gustáv Husák. Od apríla do októbra 1969 bol Dubček predsedom vtedajšieho Federálneho zhromaždenia Československej socialistickej republiky. Niekoľko mesiacov pôsobil na poste veľvyslanca v Turecku. Napokon ho v júni 1970 z KSČ definitívne vylúčili a označili za predstaviteľa pravicovo oportunistických síl.
O roku 1970 až do Nežnej revolúcie (1989) žil s rodinou v Bratislave a pracoval v Západoslovenských štátnych lesoch. Napriek potláčaniu jeho odkazu sa Dubček stal symbolom fenoménu Pražskej jari. V roku 1988, pri príležitosti 900. výročia svojho založenia, sa najstaršia univerzita v Európe - v talianskej Bologni rozhodla udeliť A. Dubčekovi čestný doktorát v odbore politických vied. Dubček si ho osobne prevzal 13. novembra 1988 a predniesol pri tejto príležitosti prejav, v ktorom odmietol okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy.
Obhajoval právo občanov na reformu spoločnosti a vyzdvihol pozitíva demokracie a dodržiavania ľudských práv. Sacharovovou cenou za slobodu myslenia ocenil Dubčekovo reformné úsilie aj Európsky parlament, ktorý mu túto cenu udelil v decembri 1989.
Počas Nežnej revolúcie sa zapojil do procesu politických zmien. V decembri 1989 sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSSR a neskôr aj FZ Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. V roku 1992 bol zvolený za predsedu Sociálno-demokratickej strany Slovenska .
Alexander Dubček zomrel na následky autonehody 7. novembra 1992 v nemocnici v Prahe niekoľko dní pred svojimi 71. narodeninami. Posledným miestom jeho odpočinku je bratislavský cintorín v Slávičom údolí.
